Kriváň, Bochník a Chleb nás každodenný

Štvrtok

Slniečko nad Veľkým Kriváňom zapadá

Na víkend hlásia luxusne ale mrazivo a tak svoj víkend v Snilovskej doline štartujem už vo štvrtok s parťákom Martinom.  Predsalen som tam už nebol dva dni.

Hore Generálom na chatu pod Chlebom

Stretáme sa pred Šútovom. Nad Šútovom nahodíme výstroj a hybaj hore. Duje ako besné, zima mi je ešte viac, ale Martin musí držať tepy na uzde, a tak mám čo robiť neumrznúť po les. Ale ako sme vošli do lesa ku Zajacovej už bolo teplúčko. Relatívne.

Volíme cestu hore po skratke. Trošku podšmykovalo ale inak fajn. To je tak keď ma váš parťák iba pásy, ktoré nelepia ale držia na snehu alebo lepia a nedržia na snehu. Za chvíľu sme ale na skialpovej skratke a ani sa nenazdáme a pučíme Generál. Stále tepy okolo 140. Ževraj dva dni pred pretekom to tak musí byť. Ale pred chatu trošku zase prifúkne a keďže chceme vidieť aj zapadajúce Slniečko, tak na chatu len letmo pozrieme a pokračujeme vyššie na Chleb.

Priamo na Chleb

Je tvrdšie ako minulý víkend. Slniečko a mráz narobil so snehom poriadky. Ale zvládli sme to a za odmenu máme nehorázne krásne výhľady na celú Fatru. Aspoň na to čo nám pani inverzia dopriala vidieť. Ale aj pani bola krásna ako sa prevaľovala z kopčeka na kopček. 

Na vrchole

 

  

Dole sme sa rozhodli ísť cez Bochník. Nemyslím si, že ideálne riešenie. Minimálne pre Martina, ktorý si to struhol priamo na chatu a skončil dobre že nie s dierou v lyži od kameňa. Ja som si to radšej pustil po ľavej strane v smere nadol od hrebienka Bochníka.

To najlepšie na chate

Na chate nás už čakala známa partia. A keď sa stretnú úžasní ľudia, tak potom to tak aj dopadne. Síce pretekára Martina opúšťam, ale ja o pol ôsmej večer stojím na Kriváni rozhodnutý sa pustiť dole Révaykou. Bolo to geniálne. Samému by sa mi to určite nepodarilo za čo Kubovi ďakujem. Rýchlo sme vyšľapali z potoka na chatu, chvíľku som sa ešte ohrial a letím dolu do Šútova na vlak. Pod Zajacovou ma zase jelene naháňali a tak mám na stanici ešte parádnych 5 minút rezervu. Prvý deň za mnou.

Piatok

V piatok zase v robote. Ale ono to vždy raz skončí a tak tým istým vlakom som opäť o pol štvrtej v Šútove. Dnes idem sám a tak volím cestu až na Kriváň potokom. Vyskúšať či dnes už konečne stihnem západ. Ako idem dedinou tak nad Chlebom sa robia zvláštne chocholčeky oblačnosti. Žeby tam tak mohutne fúkalo?

Ale ako vojdem do lesa už na to nemyslím. Spomínam si na to až pred skončením lesa pri odbočke v potoku na chatu. Začína byť nejako temno. To sa mi nepáči. Prichádza hmla ale verím, že to bude len taký jemný, niekoľko desiatok metrov vysoký oblak, ktorý nebude až tak hustý, že nebude nič vidno. Ale o pár výškových metrov vyššie keď už zredli aj posledne kríčky už bolo temno až tak, že som nenašiel Révayku. Ešteže máme tie chytré telefóny. Nejako som do Révayky traverzol a bola celkom rozlyžovaná, a tak aspoň ako tak sa dalo orientovať. Lenže mne táto beloba ozaj moc dobre na rozum nerobí a tak keďže je už po piatej večer, po ľudoch ani stopy, rozhodujem sa asi v polke pre ústup. Zlyžujem do potoka a okolo chaty celý nafučaný, že dnes mi to nevyšlo šusujem dolu Generálom. Rýchlo obujem pásy znova a z posledných síl sa vytrepem na chatu. Tam sa dozvedám, že Kubovi to na Chlebe celkom vyšlo. Ehm.. na Chlebe už bola hmla ale na Bochníku mal ešte krásny západ. A v diaľke bolo ževraj aj krásne vidieť vrcholček Veľkého Kriváňa. Mal som zrejme vydržať a dostať sa až na vrchol. Ale kto by potom tú hmlu zlyžoval?

Kubov piatkový západ Slnka medzi Bochníkom a Chlebom

Každopádne to ma už netrápi. Som už medzi svojimi. Horec dal horca a za chvíľku som bol tak nalomený, že nakoniec o ôsmej nejdem smer vlak do Šútova ale smer skládka pre parťáka Dávida, aby som zažil, čo to na jednej strane znamená prespať na chate pod Chlebom, ale jednak zjazdovať s Kubom krkaháje bučinou s nejakým tým promile. Zážitok ako sa patri od Turancov :P

Hore už štyria, dolu sme šli traja okrem mňa a Kuba aj Matúš. Keďže dobrej lyžby nikdy nie je dosť. A kedže už aj kuchyňa sa zavrela a chata pomaly si líhala spať, zoberieme so sebou teraz už aj parťáčku Kláru a hybaj za svitu mesiaca na Snilovské sedlo na prechádzku. Vonku príjemných -12. S vetrom na hrebeni to už bolo tak akurát. Ale v posteli to všetci poznáme. Život je príliš krátky na to aby sme ho prespali. A príliš krátky aby sme zažili všetky bláznovstvá. 

Partia neskutočná a tak pred spaním zapíname budík na pol šiestu. Veď nám Slniečko bude opäť vychádzať :)

Sobota

Mám čo robiť 15 minút, aby som zobudil parťákov v izbe. Ešteže sme tam boli sami. Ale keby aj nie. Asi by museli ísť všetci. Nikdy som si nemyslel, že zapnutie svetla v izbe môže tak pomáhať na vstávanie. A tak o polhodinku už všetci drkoceme zubami pred chatou s nenormálne do červena krvavou oblohou nad Západnými Tatrami. Ideme na to. Polovica chaty je už pred nami, my ideme priamo cez Bochník hore.

Východ Slnka na Chlebe

Sneh tvrdne a tvrdne a tak trošku sa aj zapotíme aby sme nemuseli znovu šľapať opäť z doliny. Dávid ako rozumník ide pomalšie. My sme na vrchole asi 10 minúť pred predstavením. Tam už fotografi štelujú svoje prístroje. Ja robím všetko pre to aby mi nesfúklo z vrcholu lyže bež brzdy a pásov. Predsalen som si dal pásy hneď dolu, lebo o 15 minút už ruky asi nebudem mať funkčné v pocitovke -25.

A potom to prišlo. Divadlo sa mohlo začať a postupne sa celá Mala Fatra zaliala do teplej slabo oranžovej farby. Síce až tak teplo nebolo ale ja som to cítil. Bolo to nádherne. V diaľke sa majestátne týčil Rozsutec a za nami Veľký Kriváň. Čo viac si môže človek priať? Aj slzičku by človek vyronil, keby mu nezamrzla ešte v zárodku.

A keďže už ozaj mrzlo všetko, tak letíme dolu na raňajky. Cez "Oškvarkovú" muldu po cestu a rýchlo na chatu. Hodím do seba páročku, dve a letím za parťákom do doliny na skládku. Trošku som to ale prekombinoval a nakoniec to dopadlo tak, že prichádzam naspäť na chatu až po ňom. Nedbám. A ja že idem na pohodu. 

To už mi ale volá iná parťáčka, že štartuje z kempu. Nemá palice. Ajajaaaj. Snažím sa nejaké zohnať od parťákov. Úspešne. A tak dopijem čajík, trošku pokecám a letím dolu. Pod generálom pozriem na ruky a v nich palice iba jedny. Oooo, bisťu. Pozriem na Generál a hneď mi je jasné, že dolu ísť nemôžem. Toto bez palíc nepôjde, A tak vertikál číslo dva môže začať. Na svahu si ma už ľudia pozerajú ako raritu. Pred chatou iba prídem ku parťákovým paliciam, schmatnem ich, zhodím pásy a letím ako pravý zlodej preč. 

Už celkom rozsekané nohy v kombinácií 4 paličky v rukách bolo v lesíku celkom hard. Radšej každú chvíľu stojím aby som neskončil rozčapený na strome. Radšej nech sa rozčapím až pri parťáčke. Pridem na skládku, pozriem na mobil a tam 6 zmeškaných hovorov. Opaaa. Volám, keď tu zrazu za mnou Nika. Trošku už asi aj fialová od zimy. S poriadne zničenými nohami od otlakov. No mám prúser asi. Ale nejako sme si to vysvetlili a cesta hore pri rozhovore ako vždy ušla ako voda. Ani zima už nevadila. Sme na chate. Ja mám povinnosti a tak Niku nechávam v domnení, že nie na dlho, osamote. My ideme do voliery sneh odhadzovať. Maxo rád využíva záveje na útek do divočiny.

Po skoro dvoch hodinách sme hotoví a tak ideme vyskúšať Maxa. Trvalo to asi 5 minút a Max už behal po Grúňoch okolo chaty. Beda každému psíkovi na okolí. Ale keď nás poriadne popreháňal po Generáli tak aj sám prišiel ku chate a keď nie my tak tam ho už Klára dala do laty. Ideme prekopávať záveje ďalej. Po ďalšej hodine máme už ale ozaj dosť a tak minimálne na dnes stačilo. Maxa už nepúšťame.

Prídeme do chatičky a tam ani miesta na sadnutie. Všetko plnô, a tak sa poberieme ešte do kotolne drevo kálať. Ehm.. toto nie robota pre mňa. Predsa len som úradník, ktorý si maximálne raz za čas ide skontrolovať svoje mosty do terénu. A tak to prenechávam parťákom. Po hodine sedenia pri peci s čajom v ruke teda oni sa po jednom pustia do troch bedničiek a ja sa konečne idem venovať aj Nike. Tej už odumiera zadok od sedenia.

Ešte dáme úžasnej polievočky a letíme teda dolu do reality. Nika sa každým dňom na lyžiach zlepšuje. Len na tie jej kŕče a otlaky by mal niekto niečo poradiť. Myslím si že ma malú alebo úzku lyžiarku. Musíme vymyslieť nejakú zmenu. Už skoro za tmy iskríme na Zajacovej. Odtiaľ už radšej napešky nadnes. Konečne idem doma zo seba spraviť človeka.

Nedeľa

Ale večer už je dohoda jasná. Zajtra lyže opäť. Je mi to jedno kde len nech stojím na svojich Piškótkach. Ráno si čítam správu, že ideme na Malino, ale keď preverujem situáciu, tak parťáčka sa tvári, že práve umiera. Nič, uvidíme čo prinesie deň. Idem ju aspoň z depky vzkriesiť. Po ceste kúpim desať rožkov a depka je zažehnaná. O polhodinku letíme smer Malino.

Na Maline

Zima ako v Ruskom filme. Dokým parťáčka kúpi skipass sa už ani hýbať nevieme. Ja teda rýchlo pripínam lyže a šľapem a Nika sa už vezie na lanovke do slniečka na vrchol Malina. Prechádzam kúsok zjazdovkou, ale rýchlo odbočím doľava a pokračujem na vrchol Hrabovskou dolinou asi presne tak, ako včera tadiaľto pučili pretekáris. Ide to rýchlo. Každú chvíľu zhadzujem ďalšiu vrstvu. Pred vrcholom ide do tuhého. Sklon sa zväčší ale príroda je dokonale krásna a tak to ide ako po masle. Toto je ono. Len nech som už hore. Prestávam po toľkých dňoch už vládať.

Z ničoho nič som hore a otvára sa mi nádherná scenéria od Veľkého Rozsutca až po Tatranský Kriváň už dosť zahalený do oparu. Ako sa zastavím a Slnko zájde za oblak tak koniec. A čo ešte horšie, keď som sa pohol, tak studený vzduch mi mrazí až mozog. Dole ledva brzdím od zimy ale hneď lepím pásy a ide sa hore. Práve sa konajú nejaké preteky v slalome a tak musím ísť presne vyhradeným miestom aby som im nezavadzal. Ale aspoň mi nezavadzali ani iní lyžiari. O 18 minút som hore pri Nike. Dáme zopár selfí a letíme každý dole. Nika, aby ešte stihla aspoň zo dve jazdy a ja aby som stihol po dvoch jazdách už zase Niku hore aby sme jeden alebo druhý nezamrzli.

Hore si zase trošku oddýchneme a letíme dolu. Sneh nie je zrovna najlepší. Celkom to šmýkalo na ľade ale čo už. Na všetkom treba vedieť lyžovať. Ako zájdeme do tieňu tak je zase neskutočná zima. Dokým prídeme až ku autu tak síce ma neklepe ale necítim sa svoj. Klepať ma začalo až v aute a aj napriek na totálku vyhriatemu autu sa teraz nedokážem prestať triasť. Nika sa už vedľa potí čo je tam teplo. Zohrievam sa až možno polhodinu po rozlúčení doma. Ono asi bola poriadna zima lebo všetok vyzrážaný pot na terme mrzol na goretexke z vnútra. Normálne som mal ľad vo vnútri bundy.

No a takto skončil už aj posledný deň tohoto týždňa. Ale veď čo, zrejme víkend toho ďalšieho zase začne už možno vo štvrtok ;)

 Foto: Martin Šramo, Jakub Vojt, Nikola Bartošová

Na Chlebe už ako doma..

Ok, mám depku. Pravdupovediac mal som. Cez týždeň som začal chodiť už iba napešo na Maguru čo ma lyže už vôbec nelákali. Po toľkých dňoch na lyžiach a bez behu to spôsobilo poriadne pálenie stehienok pri zbehu. Dokonca sa mi zdá, že aj psíček Maxíček už bol po treťom dni nejaký kľudnejší. Jeho som tiež dosť zanedbával keď boli snehy.

JV žľab z Veľkého Kriváňa

Sobota

Ale je tu víkend a pred víkendom nové sneženie a tak už mi očká opäť zasvietili a hybaj pozrieť na chatu pod Chlebom a okolie. Po dohode ma do auta pribalí parťák Martin a letíme smer Šútovo. Keďže každý mal povinnosti dlho a iný zase odmietol účasť kvôli hokeju tak sme vyrážali až o pol jedenástej!!!

Cestička potokom

Martin sa ma čosi napočúval dnes. Je nádherné počasie ale mne vkuse niečo vadí. Sám seba nespoznávam. Ale to najhoršie zo všetkého boli všetky tie davy ľudí pred nami. Síce na krásnom chodníku potokom pod Kriváň stretneme len zopár lyžiarov, aj tak mám podozrenie pre haldy na svahu. Bolo to tak. Ako sme sa vynorili z lesa a zbadali Veľký Kriváň, bodiek na bielych plániach bolo neúrekom. Celkom rýchlo ale bezbolestne sme sa vyštverali až na vrchol. Ani moc nefúka, ale po pár fotkách sa nám tam stáť nechce keď vidíme tie zjazdy a tak sa pridávame ku ostatným tiež, aby to nebolo aaaž tak moc rozlyžované.

Nad lesom

Volím zjazd hrebienkom ponad Revayovú muldu, čo nebolo až tak najideálnejšie riešenie. Podklad bol tvrdý, vyfúkaný starý sneh a kde tu neviditeľné snehové vankúše. A tak sa mi dvakrát podarilo otočiť sa vzduchom čo mi lyže zastali na nejednom z nich. No čo, prvý zjazd som si teda neužil. Poďme to skúsiť opäť.

Vypučíme Revaykou do sedla pod Kriváňom a otočíme na juh do JV žľabu do potoka. Tento nie je až tak polyžovaný a je tu viditeľne viac snehu. Lyžujeme ako grázli. Aspoň na tie naše amatérske možnosti. Martin, ako sa tvári, že nevie lyžovať, ide ako raketa. Užívame si slnečnú prašanovú párty. O pár minút, priam sekúnd, sme v potoku a lepíme pásy na cestu do chaty.

Zastavujeme. Pripijeme si na prvé dva zjazdy, doplníme energie a ešte ideme skúsiť Chleb. Ideme si spraviť svoj prvozjazd a prvovýstup na lyžiach. Priamo od chaty, popod skaly sa za pár minút vyhúpneme na vrchol. Martin má nebojácne myšlienky zlyžovať pomedzi skaly alebo zo sedla pod Hromovým na cestu na chatu ale ja mám stále blok. A predsa len je trojka.

A tak volíme zjazd smer západ do potoka. Je to asi to najkrajšie čo sa mi zatiaľ podarilo zlyžovať tu na okolí. Vau. A hlavne to nie je tak komerčné ako už spomínaná Revayka. Prachu tu už bolo ozaj požehnane a po rýchlych chvíľkach šťastia už opäť lepíme v potoku pásy na výstup na chatu. Tam už ale nezastavujeme. Rýchlo prezujeme a ideme domov. Ale tým sa toto lyžiarske šialenstvo ešte vonkoncom nekončí. Svah je priam geniálne zratrakovaný. Whááát. O tretej poobede? Pušťáme sa do najkrajších oblúkov sezóny až po koniec Generála. Tam zisťujeme, kde je pes zakopaný dokonalej zjazdovky. Asi 10 výškových metrov pred spodkom stretáme práve schádzajúci ratrak. Proste geniálne načasovanie prvej stopy po menčestri.

Potom už klasika. Geniálna lyžba lesíkom až na cestu pri skládke a skoro bez skál až na Zajacovú a následne až ku autu nad Šútovom. Toto mi rozhodne nebude chýbať lebo zajtra sa vidíme na chate znovu :)

Nedeľa

Som po nočnej ale toto šialenstvo ma teda nedokáže nechať chladným a tak iba vymením parťáka za Filipa a letím potokom hore zo Šútova s nim. Počasie už ale tak ako včera nepraje. Je ako tak vidno ale ako výjdeme nad les tak začína fúkať a tam kde bolo včera 10 centi prašanu je teraz aj pol metra. Uuuha. Len aby to už dnes bolo bezpečné. Nemám v tej čím ďalej hustejšej hmle z toho úplne najlepší pocit. Ako sme ale vošli do Révayky tak snehu bolo menej a skôr to bol ten včerajší. Ten nový asi nafúkalo len na návej nad žľabom. Točíme opäť už v sedle pod vrcholom a ideme do juhovýchodu. Zlepíme pásy, pozrieme pred seba a tam iba bielo. Aaaha.

Zopár fotiek počas desiatich minút nádhery :)

Filipa nechcem pred seba púšťať, kedže ako viac nalyžovaný sa cítim zodpovedný ale idem do tej prázdnoty neskutočne pomaly. Čo viem zo včera, tak nie je tu nič strmé alebo inak nebezpečné ale no ..no som posraný. A tak o chvíľu je už Filip predo mnou a za nim keď už viem aký je približne sklon sa pustím veselšie. O chvíľu pribúda inakšia biela na zasneženej koske, neskôr už aj kríky vidno a tak si to už púšťam a zase sme pri potoku a lepíme pásy na cestu do chaty. 

Parťák začína trucovať, že už som mnou ďalej nepôjde. Tu ako vo sne sa objaví z Generálu záchrankyňa Klaudia s priateľom. Spolu posedíme na kofolke a gulášiku a keď už nedokážem obsedieť tak beriem nových parťákov hore a Filip ešte posedí s novým parťákom z potoka. Po ceste na Chleb včerajšou cestou už ani stopy. Nuž čo, ideme šľapať. Beriem prvú stopu. Spočiatku ideme mierne ale následne treba cik-cakovať. Trošku parťákom uchádzam. Keď prídu bližšie tak zbadám, že im úsmev zmizol z tváre. Vyzerá, že minimálne Klaudií som urobil celkom adrenalínový výlet. Predsalen na lyžiach nestoja každý deň. Ale bravúrne sme každú otočku zvládli a za polhodinku sme boli na Chlebe.

Ledva vidíme samých seba a kedže parťáci sa necítia na zjazd žliabkom v takomto počasí do potoka, tak volíme ísť po turistickom značení do Snilovského sedla. Tam stále nič nevidno a tak po zimnej trase pokračujeme naspäť na chatu pod Chlebom. Ale ako sme prišli po kríženie žľabu tak sa trošku hmla zmiernila a tak som ich nalákal na haldy prašanu. A bolo to ozaj peckáá. Neskôr sa hmla stratila už úplne a parťáci a ešte viac ja si sneh užívame asi najviac ako sa len dá. Bola to jedna z top jázd za ten rok čo chodím takto po svete mimo zjazdovku. 

Dole nasadíme lyže, vyšľapeme na chatu a ideme niečo do seba pučiť. Ehm.. ja skôr do seba vliať tentokrát. Aaa tak už od nadšenia iba kecám, kecáš, kecáme, júúúj dobre je nám tu. Ale raz to muselo prísť a my sme sa dali na zjazd do reality všedného života. Zjazdik to krásny, priam báječny ale ten dojazd na parkovisko pri kempe na Trusalke bolo ako ozajstné prebudenie sa do reálneho života :D 

Sme tam. Víkend za mnou ale mne to nedá, a keď v pondelok vidím ako je opäť nádherne, tak hneď z roboty nabalím lyže a valím vlakom smer Šútovo.

Pondelok

Trošku meškáme a tak vystupujem až tesne pred pol štvrtou. Dnes to bude pretek so západom slnka. Plán je stihnúť ho na Veľkom Kriváni. Ale už vtedy som to videl dosť zúfalo. Len kráčanie po dedine za prvým snehom mi trvalo neskutočne dlho. Nad dedinou štartujem až po neuveriteľných 27 minútach a už je 15:52. Západ slnka na Martin ukazuje dnes 17:08. Mám hodinku a štvrť na 6,5 kilometra a prevýšenie 1150 m+. Už sa opúšťam.

Pohľad na Chleb zo Šútova

Už tomu neverím, ale nech aspoň čo najvyššie výjdem do tmy. Čas na Zajacovú ma tiež teda neohúril. Celkovo aj cítim dosť nohy po víkende, ale myslím si, že asi stále tá technika po rovinách pokuľháva. Na Zajacovej je 16:16. 50 minút, haha.

Nič to, idem ďalej. Idem stále rovno, neodbočím doprava po ceste ale pokračujem Snilovským potokom. Zopár lyžiarov si to už pustilo aj tadiaľto dole a tak všetko, celú stopu, na totál zničili. Veď čo, po mne potopa. Zisťujem, že cez deň tu muselo poriadne slnko pripekať, lebo povedľa sa už vytvárala škrupina a celkovo stopa bola niekde čistý ľad. Ale bolo pekne vidno, že keď som bol v hlbšej roklinke kde sa slnko nedostalo bol ešte krásny prašan.

Pohľad na Západné Tatry a pred nami chatu pod Chlebom

Vychádzam nad les na odbočku na chatu. Pomedzi stromy vidím na úbočí Chlebu neskutočné krásne večerné lúče. Ešte teda slnko nezapadlo. A ja, že sa v tej doline trajdám už roky. Idem teda ešte ďalej skúsiť. Hodiny nepozerám. Ešte dlho sa ide dolinkou, už bez stromov, ale z jednej aj druhej strany sú svahy a tak nedovidím na Chleb, aby som videl pokiaľ už vyšiel tieň od Slnka tvoriaci sa od hrebeňa Kriváňa. Až keď som vyšiel skoro ku Révayke sa za mnou objaví Chleb opäť. Bol osvetlený ale nezdá sa mi žeby to už bolo priame slnko.

Od Rozsutca až po Chleb

Už netuším kde presne som pozrel na hodiny ale tuším mi vtedy už ukázali 17:14. Určite to bolo niekde na začiatku Révayky. Už to teda nebude priame Slnko na Chlebe. Nevadí. Aj tak som nečakal, že potokom prejdem tak rýchlo a ešte za vidna by som mohol stihnúť na Kriváň. 17:22 som v sedielku pod Kriváňom medzi dvomi jazdenými žľabmi do potoka. Fotím to čo zostalo po západe Slnka. Je tu každopádne nádherne. Ale zima.

Pohľad na Martinky v diaľke

Po pár minútach sa beriem dolu. V Krivánskych žľaboch bol už síce sneh tvrdší ale našťastie nebola škrupina. Vychutnávam si celú Malú Fatru iba sám. Dnes je to tu moje. Idem tým južnejším žľabom. Po rýchlom výšľape mám nohy ako v ohni. Každú chvíľku prestavkujem a kde tu aj ešte pofotím. V dolnej časti žľabu bol už aj vypadnutý malý splaz z lavej strany čo sa na hrane medzi žľabmi vytváral už niekoľko dni počas sneženia navej. Čert vie či tomu niekto dopomohol. Nechce sa mi veriť, že by to spadlo spontánne.

Priamo v doline po zlyžovaní žliabku na protisvahu smer Chleb už poriadná škrupina. Mám čo robiť sa nejako ešte došuchtať ku lesu kde lepím pásy a idem si dať poslednú výškovú stovku na chatu. To už ale s čelovkou.

Pred chatou stretám dvoch bušičov. Dole sa vybrali bez čelovky. Toto ozaj obdivujem. Ale tak čo, ja už mám slabý zrak. Generál parádny. Dolu už zase trošku tvrdý ale ako by parťáci Turanci povedali: "Treba trénovať a vedieť lyžovať na hocičom". Prebehnem lesíkom, potom zvážnicou, potom vybehnem na lúky nad Šútovom, kde si zapretekám s jeleňmi a možno aj inou háveďou z lesa, ktorú som len počul v kríkoch lámať haluze a za pár minút som dolu. Dnes takto narýchlo, aby som stihol aj spoj naspäť. Čiže celkový skialp čas na Kriváň a naspäť do Šútova 2:15 a nejaký ešte ten čas prechádzky ku vlaku. Každopádne takto to bolo asi poslednýkrát a nabudúce už domov až o dve hodiny neskôr posledným vlakom. Predsalen už aj západ Slnka ma bude čakať dlhšie každým dňom :)

Na chate pod Chlebom

Foto: Martin Fízel, Klaudia Kalmarová