1. deň: 2x Roháče, spálená + Tatliačka
Uff.. vo štvrtok musím ísť poobede služobne do Zuberca z čoho som "nesmierne sklamaný". Čo tam ja len budem robiť? Balím pár veci do roboty a všetko ostatné na lyže a už sa neviem dočkať.
 |
| Večer na Smutnom sedle |
Spolu vyrážame smer Huty do Zuberca. Výška 1100 mnm, čo je ešte asi o 100-200 vyššie ako Čertovica, cesta až druhej triedy nás celkom psychicky rozhadzovala ale neodradila. Na ceste bolo síce skoro 10 cm neutlačeného snehu, ale úplne bez soli a tak to nešmýkalo ako na nasolenej a kamiónmi na ľad vyšmýkanej ceste. Z druhej strany ale už v najstrmšom úseku behali osobné auta zľava doprava aj tu.
 |
| Cesta cez Huty do Zuberca |
V Zuberci nezastavujeme ale valíme smer Roháče Spálená zjazdovky. Na parkovisku už nie 10 ale 20 centi snehu. Stále sype ako zmyslov zbavené a po čistej oblohe ani stopy. Nič to, uvidíme či to pôjde. Vedľa nás druhé a posledné auto na parkovisku malo od seba prešľapanú cestu 3 lyžiarmi. Super. Nebudeme pučiť stopu sami, aj keď na zjazdovke to išlo aj tak ako po masle. O chvíľu idú lyžiari oproti. Nad zjazdovkou smer Salatín mordor s čertami, ktorí sa tam ženia. Vyzerá, že hore to nepôjde. Vystúpime na vrchol zjazdovky a rozhodneme sa zlyžovať. Bez okuliarov to mala Tina v snežení dooosť ťažké. Užívame si prašaník na zratrakovanej zjazdovke.
 |
| Roháče, Spálená |
Dolu celý nadšení lepíme pásy, keď tu parťáčke ani trošku nelepia. Čo teď? Rýchlo sadáme do auta, pásy kladieme na kúrenie a čakáme. Ledva sa stihneme najesť a môžeme vyraziť. Pásy trošku nalepili a tak vyrážame smer Tatliačka. Vyberáme si turistický chodník, čo bol celkom adrenalínový nápad sa vydriapať po schodoch v lesíku od parkoviska na asfaltku. Nejako sme preskákali pomedzi skaly a stupienky a sme tam.
 |
| V Roháčskej doline |
 |
| Na Tatliačke |
Oukej, poďme skúsiť sedlo Zábrať. A potom zjazdík do Látanej doliny. Lenže ako sme spravili 4 kroky do lesíka, kde asi ľudská noha už dávno nezavítala, tak lyže zostali pol metra pod snehom a ešte ďalší polmeter prachu bol pod lyžou. Krása, ale miesiť sneh 300 výškových metrov by bolo asi na pol dňa. Volíme teda ústup. Nad lesom by sa asi aj tak znovu čerti ženili a na krok by nebolo vidno. Cesta dolu bola celkom náročná. Nebyť paličiek tak tam stojíme na mieste ešte doteraz v tom prašane. A tak sme sa narobili cestou dolu aj hore.
 |
| Odvoz z doliny |
Z biedy nás vytrhol až náves s drevom. Doslova nás odtiahol z doliny. Niežeby to už nešlo po jeho vyšmýkanej stope ale no nenechaj sa ťahať. Za pomoci korčuľovania sme opäť na parkovisku. Tine už pásy nefungujú vôbec a tak ja si ešte raz sám idem vypučiť zjazdovku. Vlekári v plnej pohotovosti a tak musím dávať pozor na premávku na svahu. Preletím okolo zopár lyžiarov a presne o pol hodinky som na vrchole. Rýchlo zhadzujem pásy a za necelé 4 minúty som dole po asi najkrajšom zjazde môjho doterajšieho lyžiarskeho života. 5 minút po ratraku. Čo dokonalejšie existuje?
Som naspäť a koniec prvého lyžiarskeho dňa je za mnou. Teraz sa už ideme len napchávať dobrotami. Najskôr v lokálnej reštike v totálnej zime dáme po polievke ale aby sme tam ako kocky ľadu nezostali naveky presúvame sa do koliby a tam konečne po dlhom čase opäť jem niečo výnimočnejšie. Vyprážané býčie žľazy. Mňamka ako má byť. Potom už len rozchod. Tina na svoj penziónik a ja na pracovnú poradu. Neviem čo sme sa poradili ale ani sme sa nenazdali a bolo ráno.
2. deň: Pokus o Žiarske sedlo a prechod cez Prostredný Grúň, Smutné sedlo
Ráno ešte bolo zapotreby po porade všetko spratať a tak na hory sa nám podarí dostať až na obed. Predsa len cesta zo Zuberca do Žiarskej doliny trvá zo hodinku. Štart zahajujeme okolo pol jednej na obed.
 |
| Cesta cez Huty druhýkrát |
Dolina utiekla ako voda. Síce cca 5 kilometrov ale pri pohľade na tú nádheru pred nami sa nedalo neutekať. Do nebies sa dvíhali mohutné zasnežené Tatranské vrcholky Baníkova, Hrubej a Troch kôp a po pravici majestátny Baranec. Ľudia sa len tak mihali čo zostávali za nami. Aspoň nebudeme nad chatou poslední. Lenže pravda bola taká, že ako sme hneď za chatou obišli asi 5 člennú zahraničnú skupinku tak po ľuďoch zľahla zem.
 |
| Žiarska dolina |
 |
| Sprava Smutné sedlo, Tri kopy, a kúsok Hrubej kopy |
 |
| Pri chate |
Cudzinci boli napešo a hlavne v stope a tak popod Prostredný grúň hromžím na plné obrátky. Stopa strmá, priam do neba, a ešte na každom polmetri polmetrová diera. Lyže šmýkali. Mali sme čo robiť. Potom ale prišla odbočka na zimnú cestu do Smutného sedla a my sme sa vybrali stále dopredu na sedlo Žiarske cez Homôlku. Pred nami už ani stopy po lyžiarovi. Jedine čo tu šli tí zahraniční. Lyže sa už nielen šmýkali dozadu ale každými smermi ich aj vykryvovalo. Musím vypustiť paru a tak parťáčku nechám kúsok za sebou a pučím čo mi sily stačia. Homôlka. Cudzinci to otočili a pred nami sa objavila stopa po jednom lyžiarovi čo išiel do Žiarskeho sedla. Ja toho už mam plné zuby a tak rozhodujem ísť rovno cez hrebeň Prostredného Grúňa do žľabu smutného sedla. Asi prvýkrát vediem stopu. Raz sa borím po kolená, inokedy to celkom po vyfúkanom ide. Dostávame sa do dolinky vedľa hrebeňa a pred nami ešte asi 50 metrová stena. Hm.. čo už, to vyškriabeme. Traverzneme. A tak sa šplhám, keď tu nad sebou zbadám asi 1-2 metre vysoké splazy zastavené na skalných výbežkoch zo svahu. Je pod -10° a vyzerá to stabilne zamrznutý starý sneh ale stáť pod tým mi nebolo úplne najpríjemnejšie. A čert vie ako drží toho pol metra nového prašanu. Nuž uvidíme čo na to parťáčka. Ak chce ísť, ideme hore. To vytraverzujeme. Veď je to 50 výškových metrov. Ale ako som sa dozvedel neskôr Tina sa už len pri pohľade kde sa to štverám divila či som sa nespochabel. Ok. Minulý rok v totálnej hmle sme to tu točili tiež a čudovali sa ako je možné, že sme nezlyžovali do žlabu Smutného sedla ale do Žiarskej doliny naspäť. Tentoraz za krásnej viditeľnosti to bolo zrejme. Neboli sme na hrebeni Prostredného Grúňa, ktorý sa týčíl ešte 50 metrov vyššie nad nami ale na nejakom výbežku a v nevýraznej bočnej dolinke do Žiarskej doliny.
 |
| Nad chatou |
 |
| Pri Homôlke |
 |
| Majestátny Baranec |
 |
| Slniečko nám po troške zapadá |
 |
| Posledné lúče na Hrubej a Troch kopách |
 |
| Majestátny Baranec |
 |
| Večer na Smutnom sedle |
Rýchlo vyzujem pásy a šmýkam sa dole. Vrchol bol čistý ľad ale po dvoch oblúkoch to prešlo do niekoľko desiatok centimetrového prachu. Dokonalosť. Zlyžujem ku parťáčke a ideme búšiť ešte na vrchol spolu. Mesiac svieti skoro ako slnko. Už aj Žiarska dolina je v totálnej tme a zhaslo už aj posledné svetlo nad Liptovom. Nasádzame čelovky a letíme dolu. Užívame si dokonalosť pani zimy. Dobre nám to tu pripravila na začiatku decembra. Pri zástavke pod žľabom mesiac osvietil aj svahy Baníkova a Príslopu. Mesiac sa trblietal skoro ako slnko na snehových vločkách. Výrazne bolo vidno na snehu siluetu zacláňajúceho hrebeňa Plačlivého.
A teraz prichádza ta ešte zábavnejšia časť. Bomby, bubny, koska, potoky, skoky až po chatu. Hráme sa na svojom hrisku. No kto ho má väčšie a premakanejšie? Z úsmevom od ucha k uchu dorazíme po piatej poobede na chatu. Teplomer hlási -9°C. Tu v 1300mnm. Koľko mohlo byť na Smutnom sedle o 650 výškových vyššie? Na chate hodíme do seba niečo tekuté aj tuhé a hor sa do zimy znovu.
Nakoniec to nebolo až tak hrozne a za 10-15 minút sme pri aute. Kto by to povedal, že už 1. decembra sa dá aj u nás zažiť takáto úžasná alpská lyžovačka?
3. deň: Vrútky - Martinky (áno na lyžiach)
Tento víkend sa nekonajú žiadne ďaleké projekty. Poobede sa pomáha pri tlačení klobás a tak času na také veci nie je nazvyš. Ok, 6:00 vyrážam smer Martinky. Autu nechám na chvíľku pokoj a teda to idem skúsiť s lyžami hneď z domu. Veľkú chybu som spravil, že som sa rozhodol pokráčať si až do Záturčia na lúky. Načo???
Okolo Turca klopem lyžiarkami všetkým Vrútočanom a budím ich do nového slnečného dňa. Uff.. nikto po mne nehodil papuču. Po troch kilometroch som mimo asfaltu a hneď pri kaštieli obúvam lyže. Je to báječne. Ideme na to od 400mnm. Lúky odsýpajú ako voda, až tak rýchlo, že do vojdenia do lesa som nestihol východ slnka. Kedy vychádza? Pred siedmou to nebolo. Lesná cesta medzi Vrútkami a Stráňami síce bola prešľapnutá, lenže bežkármi. Ufff, to musela byť fuška. Stopa hlboká 20 centi a mne tam nechceli vojsť ani tie moje piškotky. Ledva, ledva som tam natlačil obidve nohy a nejako sa spustil kúsok nižšie, aby som mohol opäť šľapať lesíkom smer turisticka trasa zo Stráni na Martinky. Krásna bežecká trasa bola teraz ešte aj rozprávkovo nádherná. Zasnežené stromy robili priam Vianočnú atmosféru. Po asi nie až tak známej ceste (bol som tam prvý) sa dostávam až ku chatkám a za nimi na cestu na Martinky.
 |
| Vychádzajúce slnko nad Turcom |
 |
| Rozprávka v lesoch nad Martinom |
Cesta na Martinky ma priam skolila. Najprv som šiel klasicky zvážnicou, neskôr, keď skratky mali privetivejšiu strmosť, tak som sa vybral po nich. Každopádne dokým som vyšiel týchto poctivých 500 výškových metrov tak som mal dobre nakúpené. Konečne som na zjazdovkách.
Zasnežovanie je v plnom prúde. Nad hlavou čistá modrá obloha a podo mnou krásne upravený svah. Síce sa už plazím, ale toto mi dodáva stále novú a novú silu. Ani sa nenazdám a môžem sa kochať neskutočnými výhľadmi na rotunde na vrchole. Predo mnou sa rozprestiera zľava doprava výhľad na hrebeň Kriváňskej Malej Fatry, v diaľke pri dnešnej úžasnej viditeľnosti Západne Tatry, potom celý hrebeň Veľkej Fatry, v diaľke na konci Turčianskej kotliny Kremnické vrchy a od konca až po začiatok kde stojím ja je Lúčanská Malá Fatra. Za kopec síce z tohoto miesta nevidím ale tam sa rozprestiera Rajecká kotlina a za ňou Strážovské a Súľovské vrchy.
Počas tejto úžasnej idylky si myslím, že aj bronzu som trošku nachytal a stihol sa aj poriadne občerstviť. Konečne ideme jazdiť. Prvý zjazd idem po neupravenom polmetrovom prašane na zjazdovke najviac vľavo v smere zjazdu. Moje Piškótky to trošku v tom hlbokom snehu nezvládajú. Aj keď som sa neviem ako snažil, zapadal som hlboko pod sneh a aj v najstrmšich pasážiach musím šusovať aby som nezastal. Teda po vlastnej stope môžem len tak snívať a dole musím využiť stopu niekoho iného, aby som vôbec dolu zišiel. Nič to.
Rýchlo vypučím opäť hore a tentoraz sa spúšťam už po upravenej zjazdovke smer chaty čiže po pravej strane holí. Ide to geniálne. Človek si hneď môže povedať, že asi vie spraviť predsalen ten oblúk. Znovu rýchlo vybehnem hore a nakoniec sa spustím aj stredným svahom priamo popod lanovku. Zjazdovka bola upravená iba v páse jedného ratraku. Bola to genialitka. Škoda že na Martinkách sú zjazdovky tak krátke a nie moc strmé. Idem ale dolu.
Pod zjazdovkou sa dá spustiť ešte spomínaných 500 výškových. Narozdiel od rána, teraz sa smerom hore valia stovky ľudí. Asi som nejednému narobil poriadny stres, keď som sa zhora na nich rútil. Nuž ale nikoho som neprešiel. Asi ozaj radšej cez týždeň po tme tam chodiť.
No a nakoniec prichádza opäť bežkárska vložka. Síce chodníky skoro stále trochu klesali ale pre hlboký sneh aj tak lepím pásy a učím sa aj technike, čo najrýchlejšie cupitať po rovine. Zase sa doťahujem s bežkárskou stopou, či sa do nej dvomi nohami zmestím a či nie. Tentoraz neodbočujem na Záturčie ale prichádzam lúkami na Kolonku a až skoro v polke pri ceste dávam lyže na chrbát. Kiežby nám ten sneh vydržal aj tu dole čo najdlhšie.
Zasnežovanie je v plnom prúde. Nad hlavou čistá modrá obloha a podo mnou krásne upravený svah. Síce sa už plazím, ale toto mi dodáva stále novú a novú silu. Ani sa nenazdám a môžem sa kochať neskutočnými výhľadmi na rotunde na vrchole. Predo mnou sa rozprestiera zľava doprava výhľad na hrebeň Kriváňskej Malej Fatry, v diaľke pri dnešnej úžasnej viditeľnosti Západne Tatry, potom celý hrebeň Veľkej Fatry, v diaľke na konci Turčianskej kotliny Kremnické vrchy a od konca až po začiatok kde stojím ja je Lúčanská Malá Fatra. Za kopec síce z tohoto miesta nevidím ale tam sa rozprestiera Rajecká kotlina a za ňou Strážovské a Súľovské vrchy.
 |
| Na Martinkách |
Počas tejto úžasnej idylky si myslím, že aj bronzu som trošku nachytal a stihol sa aj poriadne občerstviť. Konečne ideme jazdiť. Prvý zjazd idem po neupravenom polmetrovom prašane na zjazdovke najviac vľavo v smere zjazdu. Moje Piškótky to trošku v tom hlbokom snehu nezvládajú. Aj keď som sa neviem ako snažil, zapadal som hlboko pod sneh a aj v najstrmšich pasážiach musím šusovať aby som nezastal. Teda po vlastnej stope môžem len tak snívať a dole musím využiť stopu niekoho iného, aby som vôbec dolu zišiel. Nič to.
Rýchlo vypučím opäť hore a tentoraz sa spúšťam už po upravenej zjazdovke smer chaty čiže po pravej strane holí. Ide to geniálne. Človek si hneď môže povedať, že asi vie spraviť predsalen ten oblúk. Znovu rýchlo vybehnem hore a nakoniec sa spustím aj stredným svahom priamo popod lanovku. Zjazdovka bola upravená iba v páse jedného ratraku. Bola to genialitka. Škoda že na Martinkách sú zjazdovky tak krátke a nie moc strmé. Idem ale dolu.
 |
| Na zjazdovkách |
Pod zjazdovkou sa dá spustiť ešte spomínaných 500 výškových. Narozdiel od rána, teraz sa smerom hore valia stovky ľudí. Asi som nejednému narobil poriadny stres, keď som sa zhora na nich rútil. Nuž ale nikoho som neprešiel. Asi ozaj radšej cez týždeň po tme tam chodiť.
No a nakoniec prichádza opäť bežkárska vložka. Síce chodníky skoro stále trochu klesali ale pre hlboký sneh aj tak lepím pásy a učím sa aj technike, čo najrýchlejšie cupitať po rovine. Zase sa doťahujem s bežkárskou stopou, či sa do nej dvomi nohami zmestím a či nie. Tentoraz neodbočujem na Záturčie ale prichádzam lúkami na Kolonku a až skoro v polke pri ceste dávam lyže na chrbát. Kiežby nám ten sneh vydržal aj tu dole čo najdlhšie.
4. deň: Šútovo - chata pod Chlebom - Oštiepková mulda 2x a späť
Poobede klobásy natlačím a v nedeľu hneď z rána letím s Martinom do Šútova. Tam sa na nás vyprdol parťák čo nás volal na východ slnka. Zaspal. 15 minút čakania je až až a keďže mobil má zomretý ideme bez neho.
Cesta rýchlo odsýpa, keď tu parťák Lukáš sa po hodine konečne zobudí. Rozospatý oznamuje, že dorazí aspoň na chatu pod Chlebom. My sme odhodlaní vystúpiť minimálne na Chleb a Kriváň dohromady. Len to počasie trošku hapruje a po včerajšom plechu na oblohe dnes je to pochmúrna sivá obloha s ktorej kde tu dokonca niečo vypadáva.
Skialpovou cestičkou sa prebijeme lesmi až na lúko-zjazdovku Generál pod chatou. Po včerajšej nádhernej sobote je to tu rozjazdené ako na večernom lyžovaní vo Valči či Jasenskej. Bude srandy kopec. Martin ale iba o ratrakoch sníva. Nejak sa mu to tu nepozdáva. Spánštený chlapec.
Na chate dáme deci čaju a ideme skúsiť poriadne hory. Hneď za chatou fujavica a poriadne záveje ale v poriadnej sile sa príroda ukázala až na hrebeni. Zase nevidíme na desať metrov. Volíme nateraz ústup na zjazdovku pod Chlebom. Vyzúvame pásy, nasadzujeme okuliare a hor sa do hmly. Celkom brutus letieť úplne do neznáma. Z času na čas sa pred Vami objavili ľudia ako živé bránky. Ale pojazdeníčko krásne. Len snehu stále málo. Ako minulý týždeň aj teraz už trčala tráva. Ľudia to tam poriadne brúsia. Nuž to ..podľa mojich informácií je to ževraj jedna z najstrmších zjazdoviek na Slovensku.
Dole sme sa pár sekúnd a môžeme pučiť znovu. Ideme úplne krajíčkom zjazdovky keď tu jeden Slovenský pár vo veľmi privetivej nálade nám nadáva čo im huba stačila. Že či sme normálny, že tu sme. Neviem ako ďaleko očakávali aby sme boli od zjazdovky ale vyzerá, že niektorým namyslencom ešte aj chôdza okolo zjazdovky prekáža. Nuž každý sme nejaký. Smutno mi je z toho, že niekto si svoju zlu náladu vyvršuje na druhých a celkovo mi je smutno, že niekto sa takto nasilu trápi. Škoda, že som nemal vtedy síl im ukázať radosť tohoto sveta a nechal som sa nakaziť ich náladou.
No ale za pár minút sme hore a po týchto panikároch už v mojej hlave ani stopa a už aj lyžujeme naspäť dolu. Vybrali sme si úzky, nepekný žliabok kade sme šli hore a nebola to taká lyžiarska seansa ako na širokej zjazdovke. Poďme teda hore.
Prejdem 30 výškových metrov a v strmine mi odlepilo pás. Teraz len doľahla na mňa zlosť. Ako pred týždňom tak aj teraz na tom istom mieste. Zase lyže na chrbát. Toto sa ale stávať nemôže. Čo ak by som mal pred sebou veľký deň s veľkým projektom? Musím si dávať väčší pozor pri vyzúvaní pásov a nehádzať ich o sneh a hlavne ich hriať poriadne vlastným telom dokým zase pôjdu na lyžu. Nič to. Naučíme sa.
Po poriadnych poryvoch vetra na vrchole a po telefonáte so spachtošom Lukášom sa rozhodneme vrátiť do base campu na chatu pod Chlebom. Hore po hrebeni ešte skúšam nalepiť pásy lebo 500 metrov po koske v lyžiarkach si moc neviem predstaviť. Držali. Stačí len poriadne nahriať. A potom sa skoro šusom púšťame na chatu. Užívame si záveje a iné náčinie s nášho obrovského hriska názvom príroda.
Na chate už spolu s Lukášom šupneme každý podľa potreby niečo do seba a idemee dole. Prichádza jazdda snov :)
Hneď pod chatou prvých 200 metrov zjazdovky zratrakované. Jeden pás priamo ratrakovaný pred nami, čo bola poriadna zrada. A tak pri prechode zo zmrznutého snehu do mäkkého som hneď dal papuliaka na zem. Nevadí. Prichádza sen v podobe bubnov, skokov, čučiek, stromčekov. Konečne kopec zábavy. A radosť môže začať. Boli to priam len sekundy a už sme boli dolu. Ale ešte nič nekončí. Prichádza les. Ten začiatok po Ploštiny bol trošku nudnejší ale zase na kratučkej lúke sme sa opäť blázneli. Opäť prišiel les a tentoraz listnatý a každý si bral svoju stopu. Prvýkrát si užívam les, prach a kopec srandy. Bude ma to baviť. Stromy len tak mihali okolo. Kde tu nejaká skalka, spadnutý kmeň či konáriky odfrkovali od lyže ale stálo to za to. Zbiehame na zvážnicu a máme po zábavke. Už len nudný zjazd pri vypätí všetkých zmyslov aby ste prešli čo najmenej trčiacich skál a za chvíľku sme na Zajacovej a potom už rovno pri aute na vrchu Šútova. Koniec je tu.
Je iba začiatok decembra a už mám vyše polovice minuloročných nalyžovaných kilometrov. Tento týždeň to bolo 5 úžasných lyžovačiek s viac ako 8000 výškovými metrami. No nemiluj to tu vo Fatre. Skoro všetko blízko :)
 |
| S parťákom aj do Mordoru |
Cesta rýchlo odsýpa, keď tu parťák Lukáš sa po hodine konečne zobudí. Rozospatý oznamuje, že dorazí aspoň na chatu pod Chlebom. My sme odhodlaní vystúpiť minimálne na Chleb a Kriváň dohromady. Len to počasie trošku hapruje a po včerajšom plechu na oblohe dnes je to pochmúrna sivá obloha s ktorej kde tu dokonca niečo vypadáva.
Skialpovou cestičkou sa prebijeme lesmi až na lúko-zjazdovku Generál pod chatou. Po včerajšej nádhernej sobote je to tu rozjazdené ako na večernom lyžovaní vo Valči či Jasenskej. Bude srandy kopec. Martin ale iba o ratrakoch sníva. Nejak sa mu to tu nepozdáva. Spánštený chlapec.
Na chate dáme deci čaju a ideme skúsiť poriadne hory. Hneď za chatou fujavica a poriadne záveje ale v poriadnej sile sa príroda ukázala až na hrebeni. Zase nevidíme na desať metrov. Volíme nateraz ústup na zjazdovku pod Chlebom. Vyzúvame pásy, nasadzujeme okuliare a hor sa do hmly. Celkom brutus letieť úplne do neznáma. Z času na čas sa pred Vami objavili ľudia ako živé bránky. Ale pojazdeníčko krásne. Len snehu stále málo. Ako minulý týždeň aj teraz už trčala tráva. Ľudia to tam poriadne brúsia. Nuž to ..podľa mojich informácií je to ževraj jedna z najstrmších zjazdoviek na Slovensku.
 |
| Nový lesík pred chatou |
Dole sme sa pár sekúnd a môžeme pučiť znovu. Ideme úplne krajíčkom zjazdovky keď tu jeden Slovenský pár vo veľmi privetivej nálade nám nadáva čo im huba stačila. Že či sme normálny, že tu sme. Neviem ako ďaleko očakávali aby sme boli od zjazdovky ale vyzerá, že niektorým namyslencom ešte aj chôdza okolo zjazdovky prekáža. Nuž každý sme nejaký. Smutno mi je z toho, že niekto si svoju zlu náladu vyvršuje na druhých a celkovo mi je smutno, že niekto sa takto nasilu trápi. Škoda, že som nemal vtedy síl im ukázať radosť tohoto sveta a nechal som sa nakaziť ich náladou.
No ale za pár minút sme hore a po týchto panikároch už v mojej hlave ani stopa a už aj lyžujeme naspäť dolu. Vybrali sme si úzky, nepekný žliabok kade sme šli hore a nebola to taká lyžiarska seansa ako na širokej zjazdovke. Poďme teda hore.
Prejdem 30 výškových metrov a v strmine mi odlepilo pás. Teraz len doľahla na mňa zlosť. Ako pred týždňom tak aj teraz na tom istom mieste. Zase lyže na chrbát. Toto sa ale stávať nemôže. Čo ak by som mal pred sebou veľký deň s veľkým projektom? Musím si dávať väčší pozor pri vyzúvaní pásov a nehádzať ich o sneh a hlavne ich hriať poriadne vlastným telom dokým zase pôjdu na lyžu. Nič to. Naučíme sa.
 |
| Druhýkrát hore už napešo |
Po poriadnych poryvoch vetra na vrchole a po telefonáte so spachtošom Lukášom sa rozhodneme vrátiť do base campu na chatu pod Chlebom. Hore po hrebeni ešte skúšam nalepiť pásy lebo 500 metrov po koske v lyžiarkach si moc neviem predstaviť. Držali. Stačí len poriadne nahriať. A potom sa skoro šusom púšťame na chatu. Užívame si záveje a iné náčinie s nášho obrovského hriska názvom príroda.
Na chate už spolu s Lukášom šupneme každý podľa potreby niečo do seba a idemee dole. Prichádza jazdda snov :)
Hneď pod chatou prvých 200 metrov zjazdovky zratrakované. Jeden pás priamo ratrakovaný pred nami, čo bola poriadna zrada. A tak pri prechode zo zmrznutého snehu do mäkkého som hneď dal papuliaka na zem. Nevadí. Prichádza sen v podobe bubnov, skokov, čučiek, stromčekov. Konečne kopec zábavy. A radosť môže začať. Boli to priam len sekundy a už sme boli dolu. Ale ešte nič nekončí. Prichádza les. Ten začiatok po Ploštiny bol trošku nudnejší ale zase na kratučkej lúke sme sa opäť blázneli. Opäť prišiel les a tentoraz listnatý a každý si bral svoju stopu. Prvýkrát si užívam les, prach a kopec srandy. Bude ma to baviť. Stromy len tak mihali okolo. Kde tu nejaká skalka, spadnutý kmeň či konáriky odfrkovali od lyže ale stálo to za to. Zbiehame na zvážnicu a máme po zábavke. Už len nudný zjazd pri vypätí všetkých zmyslov aby ste prešli čo najmenej trčiacich skál a za chvíľku sme na Zajacovej a potom už rovno pri aute na vrchu Šútova. Koniec je tu.
Je iba začiatok decembra a už mám vyše polovice minuloročných nalyžovaných kilometrov. Tento týždeň to bolo 5 úžasných lyžovačiek s viac ako 8000 výškovými metrami. No nemiluj to tu vo Fatre. Skoro všetko blízko :)
Foto: Marina Belková, Martin Fízel
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára