sobota 24. decembra 2016

Z trhov na Ďumbier a ferratku na Martinky

Po víkende ničnerobenia sa už nedalo obsedieť a tak najlepšou činnosťou na urýchlenie času bolo odpočítavanie dní do toho ďalšieho.


V piatok roboty ako na kostole a tak môj koniec nastal až okolo piatej na parkovisku pred Tescom v Trnave. Hneď volám Cisárovi kde už začali panovať a tak letím za nimi na Trojičné námestie.

Rozmýšľam ako ich tam idem nájsť ale povedal som si, že jeden Trnavský dav ma nemôže zastaviť a tak pozerám každým smerom a predieram sa cez vianočne naladenú Trnavu. Po nejakých desiatich minútach zúfalstva, že to nemám šancu zvládnuť stretám Dana En. Pýtam sa kde sú ostatní, ale vyzerá to tak, že on je tiež už vo vianočnej nálade s nejakým kamarádom. Volám teda pánstvu a nejak som to spolu s jeho navigáciou a asi po ďalších desiatich minútach zvládol. Stretáme sa veľká partia "stovkárov" a začínam vianočnú náladu aj ja.


Trošku som nepochopil ten detský punč na začiatku čo som dostal, ale tak asi všetkých zmiatlo to auto pri Tescu. Nakoniec to ale aj dobre dopadlo, lebo mne asi aj ten stačil. Na pódiu sme túžobne očakávali nejakú kapelku ale neviem či to bolo tým punčom, ale ja som počul iba jednu skladbu a kdesi ušli. Žeby bola zima hrať na gitare pri bode mrazu? Asi aj hej, lebo pochvíľke sme dostali už aj my rôzne záchvevy tela a vianočnú náladu sme si pomaly drkotajúc začali vylievať z pohárov. Teda sme spravili fotku v Nazarete s prichádzajúcim Ježiškom a pobrali sa hľadať voľný pľac kdesi vo vnútri. Trnava by bola beznádejne plná asi aj keby na vianoce podnikov zdvojnásobili. Našťastie ako čírou náhodou sme našli kdesi jeden obrovský stôl asi pre nás všetkých cca desiatich.

A kulinárske hody môžu začať. Keď som uvidel, že majú morské plody už som bol jasný. Tak dobrú morskú polievku som jakživ nejedol. Cítil som sa opäť ako v lete na Kanároch. Bolo všetko od lastúr, cez krevetky, až po chobotničky, či kraby a losos. Ejj. Idem radšej písať ďalej.

Keď uplynulo mnoho času tak som sa pobral na posledný bus do Bohuníc.

Auto v Trnave, ja v Bohuniciach o pol noci a ráno Ďumbier. Vstávačka o štvrtej a hybaj prvým busom do Tesca. O ôsmej som už aj v druhom domove vo Vrútkach. Prebalíme, dobalíme a už aj prestupujem ku Mirovi Pé a spolu s Andym valíme do Tatier. V Tatrách zaparkujeme na zástavke, pri Grand hoteli pribalíme Maťu a už aj pučíme do kopčeka na Chopok.


Smutne kráčam okolo lyžiarov, predstavujúc si kedy tie skialpy prídu aj ku mne. Dokonca aj ručne vyrobeného flipboarda za stovku sme stretli. Ľudia lietali po zjazdovke ako hnilé hrušky. Zjazdovka bola trošku tvrdá. Vlastne vrch od Rotundy po Lukovú bol uzavretý. Ale vyzerá, že ľuďom to nedalo a predvádzali nám kto sa krajšie pred nami vyvalí. Na Lukovej radšej obúvame mačky. Ešteže mám Mira, ktorý má zachráňuje detskými mačkami, ktoré na nohu naťahujeme silou mocou oboma rukami. Pod vrcholom bolo nádherne.




Na Chopku samozrejme nesmie chýbať vrcholová kapustnička na obed. Kamienka narvatá ľuďmi, ale Miro nemá hanby a vyhadzuje hneď od prvého stola rodinku s deťmi, že my sa ideme najesť. Doteraz sa mi nechce veriť, že to boli jeho známy. Ok, mačky sme museli dať dolu ale preistotu ich necháme nahriať nad pecou, aby sme ich ešte raz natiahli na nohu. Lebo také zmrznuté by to bol asi dosť probléém.





Je asi dve hodiny poobede. Ideme na ten Ďumbier? Jasnééé, čo budeme doma? Po hrebeni to už ide rýchlejšie. Nie je veľa snehu a na niektorých miestach ideme tak rýchlo, že až isrkíme o kamene. Zbehneme ku Demänovskému sedlu a opäť hore. Ideme slušne po chodníku, za čo som si vyslúžil od ostatnej skupiny spolupútnikov strašnú spŕšku negatívnych zvukov. Všetci išli po hrebeni ponad nás. Ale ako správny vodca som svojich klientov aj traverzom previedol do Krúpovho sedla. Slnko nám začína zapadať a nedá sa nám ísť dopredu, čo musíme čumieť za seba. Tie mäkké farby sa nedajú opísať. To v kotline proste nezažiješ. Trošku sa tomu približujú západy slnka na rovine v nížinách, ale toto je top. Sneh a všetko naokolo sa zalialo do dokonalej oranžovej farby. Aj keď pofukovalo tak tá farba bola taká teplá, že aj srdce toho najtvrdšieho človeka by rozpustilo. 










Západ Slnka nám vyšiel presne na vrchole. Po ceste, aj na vrchole, som stretol asi pol Slovenska a všetkých svojich známych. Dnes boli všetci na Ďumbieri. Bolo čo pozerať. Na vrchole nám teda parťáci z tímu Od Tatier k Dunaju porobili fotečky a my sme sa pobrali naspäť na Chopok a ostatní ,čo tam boli, na Štefáničku. A postupne nastala tma.







Bolo krásne vidno posledné lúče Slnka a siluety miznúcich Vysokých Tatier v pozadí, ale taktiež aj nižších horstiev čo týčili pred nami. Nasádzame čelovice a pomaličky so silnejúcim vetrom pučíme ku Chopku. V diaľke mi nedá pokoja svetelný fľak. Čo to tam hore na hrebeni dofrasa svieti? Asi po hodine nerváčenia mi napadlo, že to budú Donovaly zjazdovky. Miro s Andym šli ako rakety. Dokonca aj na Kamienku zle odbočili. Ale mne to nedalo ..musel som ísť spráskať ešte klobásisko. Potom, keď sme ich s Maťou našli skrehnutých pri rotunde, mal som dosť problém nevyzradiť ako som sa najedol.

Ale opäť zjazdovečka. A konečne zbehy. Miro musí ešte trošku potrénovať. Alebo pribrať. Lebo aj v mačkách chodil ako na ihlách nezaborený a potom lietal po zjazdovke po zadku. A to chcel vytiahnúť igelit. To by bol masaker. Ale musíme povedať, že sily mal na rozdávanie, kedže pri jednom z týchto pádov kovovú podrážku mačky zlomil na polovicu. Nejako sme to ale nakoniec došuchotali až ku autám. Rozlúčili sa s Maťou a my sme si šli po to naše na zástavku ku jazierku. Neodtiahli nám ho. Ešteže by nám ho odtiahli, keď nám tam nakázal zastaviť ujo parkovčík. 

Vraciam Mirovi, môjmu záchrancovi jeho mačky, lebo čertvie ako by som dopadol bez nich a hybaj naspäť do Vrútok. Veď už je osem hodín a zajtra ferratka.

Ráno mi volá môj záchranca, že má nohu dvakrát toľkú ako včera a že teda dnes nejde. Moja psychopodpora je teda včudu. Ok, preberám teda na stanici parťáčku Maťu z Banskej Bystrice, zastavujeme v požičovni turisticko, ferratovo, skialpovej a neviem akej výstroje a valíme na Stráne pod ferratu. Slnko zase až tak nepáli, ani sa moc nechce ukazovať, ale nič to. Ideme pozrieť čo sa robí na Pivovarskom potoku.

Odveci: Chvíľku som si dal od písania pauzu a pustil si operu Carmen, ale ak chcem pokračovať tak som to musel vypnúť a radšej si pustiť tech house. Predsa len to nie je tak emočne náročné.

A tak si teda pomaličky stúpame. Obídeme vyrastajúcu lúku s novými domami a hotelom pod nástupom dolnej časti ferratky a konečne vliezame do lesa. Postupne počujeme iba šum a neskôr burácanie potoka. Prechádzame okolo zbytkov starej civilizácie, ktorá tu kedysi ťažila vzácne skaly. Ešte tam vidno zopár pozostatkov. Chodník ide stále okolo potoka. Kde tu ho krížuje pomocou položených drevených rebríkov. Sňahu nebolo dolu ešte pol metra a tak nebol žiadny problém. Postupne sa chodníček priblíži úplne ku potoku a tak naťahujeme mačiatka. Vybehneme na rúbaň pod nástupom na vrchnú časť. Pokocháme sa povyvracanými peňmi a černicoviskom, ktoré tu cez leto zasýti nejedného turistu a ani sa nenazdáme a sme na unesenej ceste medzi cestou na Martinky a Bystričkou.





Trochu oddýchneme a ideme na to. Obidvaja máme celé životy prechodené v zimných podmienkach, tak to bude malina. Nevadí, že jeden nebol ešte nikdy na ferrate a druhý sa bojí výšok. Prídeme pod lano.. Výbava samozrejme nesmie chýbať a tak nasadáme do sedáku, pripíname inhibítor, na hlavu prilbicu a ideme na to. Jedno lano zdolávame za druhým. Niekedy trošku nastali krízičky, že ako to ideme obliezť ale všetko sme nakoniec zvládli. Tákže strečing máme za sebou. Prichádza rebríček popri vodopáde. No idem na to pozrieť. Vyleziem na vrch, ale hore samý ľad. Čo teraz? Ono myslím, že to výjdeme. Asi.. Ale čo potom ak sa budeme musieť vrátiť, keby prišiel iný ťažší úsek?  No proste teraz zase prišla moja krízička, neveril som žiadnemu povrchu pod sebou. Možno keby bol cepín, tak tam nehorekujem. A myslím, žeby úplne stačil Miro, ktorý by na nás z hora kričal, že nech nevymýšľame, že nie sme až také padavky. Ale takto sami sa radšej otáčame.






Cesta dolu. Rozmýšľam prečo je uzávera chodiť opačne. Kvôli zápcham, ktoré by mohli nastať? Alebo, že je to ťažšie smerom dolu? Ten úsek, čo sme zliezali my dolu, bol celkom v pohode. Trošku sme si teda ešte potrénovali zliezanie. Dolu stretáme chlapíka s paličkami bez mačiek, bez všetkého. Ešte mu igelitka chýbala. Prehodíme pár slov a každý ideme svojím smerom. Stretáme aj ďalšieho chlapíka, ale tento bol vybavený ako na Everest. Ešte teraz sa smejem na tom kontraste. My sme sa rozhodli, že si ešte vybehneme Martinky normálkou. Napojíme sa na skratky na Hole a už pučíme s kvantami iných ľudí. Pod vrcholom stretáme chlapíka bez igelitky ako sa už vracia dolu. Uff, žije. Vravel, že to šlo aj bez všetkého. Ževraj bývalý lezec. Ok, len asi nie je vhodné teda každého človeka čo stretneme v hore napodobňovať.



Toho čo šiel na Everest sme už nestretli. Vari je živý. Pomaly sa doterigáme na chaty. Za posledné peniaze, čo nám zostali, po odovzdaní ostatného na zálohu za požičané veci, kupujeme kapustnicu. Trošku sme to nedomysleli, že sa nebudeme mať poriadne čoho najesť. Na chate stretám jedného obrovského dobrodruha Kiku Ká. Presťahovala sa z Terynky na Martinky ..no a samozrejme medzitým obišla asi pol sveta.


Keď už nie je za čo jesť poberieme sa preč. Vonku sa stále nedá opaľovať. Namiesto toho začína jemne poletovať sňah. Vysielač a Minčol prenechávame na iné časy nám teraz neznáme. Dolu po kapustničke si poskakujeme ako srnky, ale už na Stráňach ani len netušíme čo sme to jedli. Šťastlivo sme sa vrátili naspäť ku autu. Odvážame chorému záchrancovi naspať mačiatka, požičovňa nám vracia zopár euríčiek z požičovného naspäť a takto vytešení po krásnom dni i celom víkende sa s Maťou lúčime na stanici.

A teraz hor sa prežiť posledný týždeň pred vianočkou.


Foto: Martina Timárová, Andy Pal, Miroslav Pokrievka, Martina Panciková

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára