utorok 1. novembra 2016

Vitajte v P100 kúpeľoch alebo čo to je zopár kvapiek vody?

Po štvrtku kedy som si bol vyznačiť to, čo si teraz pôjdem prebehnúť, som sa už nevedel dočkať. Ešteže všetci strašili počasím dosť zavčasu a som sa na to psychicky pripravil. Konečne zažijeme trošku extrému. Minulý rok sa mi šla P 100 nadmieru úžasne a stihol som doraziť pred nočnou búrkou do cieľa, tak verím, že aj tohto roku počasie možno vydrží a liať opäť začne až po mojom rýchlom cieli. Aj keď poviem to na rovinu. Verím si tak na o hodinu horší čas ako minule s mojím terajším profi tréningom. Osem fázový víkendový tréning bez spánku počas posledných 20tich týždňov a prejedanie sa a stresovanie pomedzi to. To je údel človeka čo chce každý víkend čosi zažiť.


Ráno presná situácia z minulého roku. Stretám sa s Rišom Pe, s ktorým sa po tme hneď poznáme podľa kompresiek. Ktorý maniak v piatich stupňoch pred piatou hodinou rannou v sobotu by prestupoval popred kostol vo Vrútkach. Zachviľku prišiel po nás Majo Pe s novým šoférom a autom.

Minulý rok nám po ceste pršalo a ako sme sa blížili ku Handlovej tak prestalo. Teraz nepršalo a ako sme sa blížili ku Handlovej tak sa z prehánok vykľul celkom slušný dáždik. Nevadí veď do štartu prestane. Aspoň sa nebude prášiť. Zatiaľ sa idme odprezentovať. Štart bol na to istom mieste ako minulý rok, len tentokrát nám šofér zastal skoro až predo dvermi. Zvítame sa s polovicou štartového poľa a ultra duch začína ožívať. Vždy mi moc dobre padne keď uvidím zase raz všetkých tým rovnakých šialencov môjmu srdcu tak blízkych.


Pred štartom, desať minút, keď Rado vykladal trať tak ozaj prestalo pršať. Je vlhko ale je príjemne teplo. Ideálne počasie, len nech to vydrží čo najdlhšie. Presne o siedmej nás ako zmyslov zbavených vypustia do ulíc Handlovej. Moc sme sa v tej Handlovej ale neohriali, lebo hneď sme pučili kamsi do lesa. Tento úsek som vo štvrtok ešte nestíhal označiť a keďže sme šli ako o preteky ani si moc nepamätám kade sme šli.

Viem len, že to boli blááátove zvážnice ako minulý rok. Postupne sa vytvárali rovnocenné skupinky. Chvíľku som pokecal s Evkou Ka, neskôr s Dalim Ha a ďalšími a nakoniec som pokecal aj, ževraj už s veteránom psej ultra komunity, Čiarkou. Bolo mojou česťou ísť chvíľku po bodu ultra psa jeho dermieru. Neskôr som dobehol Jara Ka a spolu sme sa držali zubami nechtami.

Pri Veľkom Gríči bola prvá živá kontrola. Sľubovali nám guláše a rezne o dve hodiny. Ledva ledva, ale nedali sme sa zlákať. Schrúmali sme čo len vošlo do úst, zaliali to kolou a utekali sme radšej preč. Dokým by som tam náhodou nezhliadol avokádo, z ktorého už pri pohľade by mi prišlo hneď zle. 

Na zbehu z Gríča som sa trošku odtrhol z reťaze. Všetky moje vyhlásenia, že dnes idem na 135 tepy boli v čudu. Po zjazde som sa blížil na priemer 150.  Dobehol som Jara a Jaro uteká za mnou. Leteli sme v tej hmle ako vlci za korisťou. Asi dvojnásobnou rýchlosťou obiehame Maja, ktorý sa pridáva tiež. Do sedla zbehneme hlava nehlava. Mimo lesa bolo celkom vidno, ale ako som vošiel do zahmleného lesa, tak z ničoho nič sa mi na oči nalepila taká tma, že som mal problém nohy pred seba klásť. Vôbec som nevidel pod nohy. Musel som sa zohnúť a sledovať, aby som nehodil papuliaka. 

Postupne začalo niečo nad nami v lese šuchotať. Hm.. vietor? Ale ako sme vybehli z lesa bolo to jasné. Dážď. Trošku iba čosi mrhá, to pôjde. Ako sme ale šľapali na Biely kameň, tak to začalo poriadne. Obliekam vetrovku, lebo v tielku by mne bola hneď zima. Nevadí. Veď takto hlásili. Ideme na to. Na Orlom kamení už hromy blesky. Pred lučkou na Kameni mám ešte relatívne suché nohy, ale ako som vyšiel z lesa tak ma do zeme začali zarážať pol kilové kvapky. Ešte sa snažím obskakovať novovytvorené kalúžky v chodníku ale už to asi nemalo žiadny zmysel. Dokým som prišiel opäť do lesa tak som bol mokrý do nitky. Stále trošku hrmkalo. Ale nič strašné. Predstavujem si štvrtok ako som sa tu práve s Valikou Je a Paťom Ha stretol a ako som obdivoval nádherný listnatý chodník pod nohami. Teraz to už začínalo byť hnusné vlhké nahnité lístie.


Na Jarabej skale zase čosi spráskam, Pozdravím Roba eS, a keďže po chvíľke státia začína byť zima pokračujem aj s Majom ďalej. Blatové orgie môžu začať. V lese vyzerala zvážnica dosť žalostne. Ak ste nechceli stratiť topánku v polmetrovom blate, tak ste šli po krajíčku cesty a riskovali ste ušmyknutie do doliny. Myslím si, že o pády tento deň ozaj nebola núdza aj keď mňa to bravúrne obchádzalo. Pred Vtáčnikom boli pravé kúpelne bazéniky. Stále som dákosi mal blok, že nemôžem čliapať ako malé dieťa stredom a tak sa odrážam po okraji od kríka ku kríku.

Vyštveráme sa na Vtáčnik a štikáme kontrolu. Sme na 24 km a kontrolkarta sa mi začína rozpadať. Euroobal som použil na mobil v domnení, že kontrolkarta je zalaminovaná. Vodotesnosť laminátu asi ale nerátala s potopou. Skontrolovali sme teda kontrolu či tam zostala od štvrtku a pobrali sa smer Kláštorná skala. Následný úsek sme iba bežali a bežali. Zastavil nás až technický úsek pred Rúbaným vrchom. Vravím Majovi, že tu to bude trošku šmýkať. Pleeesk, Majo na zemi. Zodvíhne sa a opäť pleeesk. Ešteže som ho pustil dopredu. Asi by som dopadol podobne.

Bežíme. Na Suchej hore kontrolujem bedľu. Niekto ju už podľa všetkého zjedol. Už zostali po nej len zvyšky, Po Suchej hore zjazd a sme pri Veľkom poli. Pred dedinou to všetci pučia popod les po štrkovej ceste. Haha, ja som to ale vyznačil lúkou. Nebolo to ale moc vidno, čo ma mrzí. Ale vyzerá, že aj tak väčšina išla rovnako a aj tak to robilo iba nejakých 100-200 metrov rozdiel. 

Vo Veľkom poli bola top občerstvovačka dnešného výletu. Keby som bol viac načatý a keby som vedel ako to celé dopadne tak neotáľam a ostávam. Ešte aj suché oblečenie mi ponúkli aby som tam zostal. Nálada úžasná. Problém je ten, že ja som mal tiež ešte úžasnú náladu a všetko ma bavilo. Už aj na ten dážď som si zvykol. Vďaka dažďu sa neflákame a na tomto 42 kilometri sa ocitáme niečo po piatich hodinách. So smútkom v očiach sa lúčim s úžasnou občerstvovačkou a ideme pučiť.

Pred sebou, iba kúsok, sme videli hviezdy ako Emila Pe, Vlada eN, Viku De alebo Silviu Pe. A koho tu tiež ešte nevidíme? Riša. Čo tu ten robí? Veď vravel, že dnes sa ide prebehnúť. Ale vyzerá to tak, že jeho lýtko ma na dnes iné plány. Prestáva pršať a cez lúky sa chytro prehúpneme na Pernhýbel ku koníkom. Na rohu križovatky štikáme ďalšiu kontrolu a teraz po chvíľke lesných ciest nás čaká drezúra v podobe dlhých kilometrov asfaltu.

Priberáme aj Mareka Prachára a všetci rad radom okolo depkárčime. Asfalty nemajú konca kraja a každý vyzerá za najbližší roh alebo kopček, že koľko ho tam ešte mieni byť. Psychicky to bolo na stovky rokov, ale reálne sme to prebehli ako šípy a už sme aj pučili do seba cestoviny na kontrole v Jedľových Kostoľanoch. Pršať prestalo už nadobro. Polka kilometrov za sedem hodín. Dobrééé, len tak ďalej, Nálada je stále na maxime. Užívam si bežík každým jedným krokom. Stretáme Vlada, ktorý mi prišiel dosť v depke. Stále som ho vyháňal dopredu nech sa nefláka. Ale pre neho to bol asi ešte malý kilometer na radosť z pohybu,


Druhá polovica. Teraz sa bude lámať chlieb. Vyrážam aj s Majom plný síl napred do lesov. Pred sebou sme stále videli Riša s partiou, ale nevedeli sme ich dobehnúť. Myslím, že sme trošku aj spomalili. Majovi sa už nechcelo toľko pobehovať. Veľa sme kráčali. Aj keď bol to dosť blbý úsek. Kopec asi z 1% sklonom. Na ultra sa do kopca nebehá. Či? Prišli sme na lúku a začalo pripekať slniečko. Vyzliekame bundy a skupinka pred nami zmizla. Ideme cestou najmenšieho odporu. Samozrejme po červenej, veď do Nitry je to predsa hrebeňovka. Ešte na lúke vidíme v diaľke nejaký hrad. Bol tu aj minulý rok? To som až tak pučil, že si ho z minula nepamätám? Z ničoho nič sa ocitáme priamo pri hrade. Vau, tak to si ozaj nepamätám, že sme minulý rok išli okolo hradu. Nevadí, aspoň tento rok spravím fotku a valím s Majom a ešte jedným parťákom po červenej ďalej. Zbiehame strmo na cestu do Zlatých Moraviec. Červená ide doľava po ceste. Zaujímavé. Nejak si to tu nepamätám. Nič ochvíľu budeme v Skýcove. Malo by to byť kdesi na tejto ceste. Bežíme pol kilometra a oproti sa zdravím cyklistovi. Majo a parťak bežia nejakých sto metrov za mnou. O chvíľu je cyklista naspäť pri mne a pýta sa ma či bežíme P100. Vravím, že jasnééé. Pýta sa, že či zmenili trasu. Niee, prečo by mali? Boli ste v Skýcove? Niee, veď práve tam ideme. Zachvíľku by tu mal byť. Veď odtiaľ si prišiel, mal by si to vedieť. Na to cyklista, že Skýcov je na druhú stranu. Ahaa :D :D


Nevadíí, ideme naspäť. Zoberiem parťákov a valíme hore do Skýcova. Trošku sme si doplnili trasu o Hrušov a nadbehli 5 kilometríkov. Si ale predstavte keby ste mali bežať 5ku a sa Vám toto pritrafí. Ok, tak už kašlem na čas pod 16násť hodín. V Skýcove som  mal asi najlepší radler pod Slnkom. Napchali sme sa mastnými chlebmi so soľou a pobrali sa búšiť kopce. Ako som vyšiel von začal som cítiť odratù vnútornú stranu stehien, Nevadí, veď to vždy trocha cítievam. A už je pre nás skoro 70tý kilometer.

Tento úsek je veľmi pekný. Mám ho rád lebo je poväčšine hore kopcom. Síl mám na rozdávanie. Minulý rok som tu všetko čo mi prišlo do cesty obiehal. Tentoraz, začínam, ale hromžiť na svoje chodidlá a stehná. Majo ide poväčšine krokom. Máme tichú domácnosť. Nechcem sa sťažovať. Idem si a nerváčim potichu. Dostávame sa na sedlo Rakyta.


Veľmi dobrá občerstvovačka. Iba som si sadol a všetko ku mne chodilo dobreže nie samo až do žalúdku. Využil som svoj prvý náboj v podobe Red bullu, Majo mi zase požičal svoje suché ponožky a takto vychystaní sme vyrazili. Nohy ako znovuzrodené. Opäť som mal chuť behať, lenže stehná nedovoľovali. Išiel som za Majom. Keď sa mi dalo, dokonca som ho obehol a radšej išiel svoje tempo. Do kopca som vždy zdrhal. Postupne sa začínalo stmievať. Prichádzame na Javorový vrch a naskytá sa nám nádherný červený západ slnka. O pár kilometrov vedľa za kopcom začína dunieť niečo zlovestné. Ale predpoveď je jasná, od piatej poobede už pršať nebude. V polotme zbiehame z Javorového vrchu a zase raz listy na stromoch začínajú šumieť. Už vieme že vietor to nie je. Prídeme do nejakého sedla a tam neplánovaná občerstvovačka. Lesná stráž. Hneď sadám na nachystanú stoličku. Majú tam auto. Nezostanem tam? Veď ma potom zoberú aj dolu. Majo ma núti ísť. Nech nevymýšľam somariny. Je mi jasné, žeby som mal ísť. Napijem sa teplého čaju a ideme.

Zase raz dážď. Zase poriadny lejačisko a aj s iskrením z oblohy. Prechádzame Malý Tríbeč a už sme opäť do nitky mokrý. Sledujem už každú značku, ale na hodinky sa snažím nepozrieť ani keby sa čo robilo. Kilometre a čas sa vlečie. Neviem už ako mám kráčať. Každý krok na stehnách ma reže. Chodím ako profesionálny káčer. Sme na Veľkom Tríbči. Štikneme kontrolu a poďme na to. Strmhlav dolu v prietrží mračien, v tme, v hmle, v depke. Idem sám, tak ako mi najlepšíe. Strácam Maja. Ani som si to neuvedomil. Začínam hromžiť na celý les, Na každý konár, či koreň, na každú debilnú skalu nachádzajúcu sa na chodníku. Napriek všetkému, kde tu niekoho predbehnem. Ale po tomto všetkom sa trasa vyrovnala a dostali sme sa na lesné zvážnice s valiacou sa vodou. Idem krokom a o chvíľu je pri mne Majo. Od vrcholu po občerstvovačku to malo byť 4,5 km ..to je tak na trištvrte hodinky. Ale tú zvážnicu sme šli priam tri hodiny. To bolo nekonečno na nekonečno. A odrazka za odrazkou. A za ňou ešte ďalšia. potom chvíľu tma a znovu odrazka. Už mi aj zima začína byť z tej pomalosti akou ideme. Ale rýchlejšie sa nedá. Prestávam kvôli oderom vedieť od bolesti chodiť. 

Aj hľa, vykúpenie. Prichádzame na kontrolu.

Prvá moja otázka. Dalo by sa tu ukončiť pretek tak, aby som tu nezamrzol? Pozerali na mňa tak ako keby mi nechceli priamo povedať nie. Ale nakoniec, sa nado mnou zľutovali a poslali po mňa auto od Remitáže. Zatiaľ som sa presunul do prezliekárne. Veľkého nákladného auta s lampou, ktorá sálala užasne teplo. Prvýkrát vyťahujem termofóliu. Už len pri priblížení ku telu hriala. Neskutočný vynález. Zabalil som sa do nej ako húsenička a čakal. Po chvíli som mal vedľa seba ďalších troch parťákov. Maroša Ef a nejakých pre mňa cudzincov.

O cca pol hodinku prišlo po nás zásahové vozidlo horskej služby? Moc som tomu nerozumel ako to oni majú. Bol to poriadny traktor do lesa. Obišli sme asi pol republiky, dokým sme prišli do Remitáže, ale nakoniec sme sa tam dostali. Tam nás už čakali záchranári ako pred exitusom, ale čo nám bolo treba, bol iba ten ich vývar na chate. O chvíľku dorazil aj pešo Majo. Spolu sme sa ešte najedli a on sa vybral do tmy a ja s dobrákmi autom do Nitry.


Stále behám zabalený do fólie. V Nitre dobehuvší sa na mne smejú, že vyzerám ako batmam, ktorý nevie chodiť. Hahaha, to teda "je" smiešne. Idem sa asi "rýchlosťou svetla" dať do poriadku. Sprcha bola úplne mučenie. Ešteže mali studenú vodu. Balada na odreniny. Z ničoho nič sa mi vyparili Majové ponožky. čo som samozrejme zistil až doma. Tentoraz ma už jedine trápila socializácia. Vyšiel som hore schodmi a už sa iba jedlo a pilo. Ale po čase mi prišlo smutno a išiel som čakať všetkých tých, ktorých som tam nechal v tej pľúšti. Postupne prišiel napríklad Rišo, Evka, Jaro, či Majo. S každým som pokecal, každý sa mi smial. Mám kamarátov bezciťákov. Samozrejme tak isto by som reagoval aj ja :D ..veď vlastne som bol celebritou.

Ako už aj minulý rok, odvoz je pripravený hneď po dorazení do cieľa a tak nad ránom sa už nachádzam doma vo svojej postieľke, s tým, že nohy neviem ako mám odložiť, aby neštípali. Asi bolo dobré rozhodnutie zabaliť to, lebo chrasty som mal dobrý týždeň dokým sa stehná zahojili. Ešte pár dni som nevedel chodiť. A čo to znamená, Že nik sa nevie ponaučiť z cudzích chýb, ale čaká sám na tie svoje. Keby som sa poriadne namazal vazelínou tak zájdem do cieľa a nemusím tlačiť desiatky kilometrov len pre to, aby som aj tak nedostal body na UTMB. Samozrejme prešli 2 týždne a vazelína stále nekúpená. Žeby mi ešte nestačilo?

A ako Vy? Chcete si tiež prejsť peklom? Určite odporúčam. Hlavne keď bude zo začiatku poriadne liať a potom pripečie slniečko nech sa to poriadne zaparí. Možno potom budeme viacerí robiť reklamu na lekársku vazelínu.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára