Dnes to napíšem iba tak zhurta. Aj tak slová sú vcelku zbytočné. Dnes to bol proste masaker zimného šťastia, čo sa dialo na Roháčoch. No.. ono sa to udialo cez týždeň, ale som neskutočne rád, že sa mi podarilo vidieť túto sezónu jednému z prvých vyše pol metra sňahu a to už teraz začiatkom októbra. Som zvedavý či sa toľo sňahu ešte roztopí. Podľa mňa nie je šance. Aj keď aj dnes keď nefučalo a nebolo zamračené so snehovou prehánkou, tak sa to topilo jedna radosť. Ako som šiel okolo plies tak v hociktorú chvíľu keď človek zastal počul ako sa lámu ľady po skalách a praštalo to tam jedná radosť.
No tak teda ráno som sa zobral do Zverovky. Moje prvé kroky viedli do Látanej doliny. Už vo Zverovke bolo minimálne 10 cm snehu. Ako som šiel dolinou tak snehu pribúdalo. Bál som sa, že budem musieť prešľapávať, ale lesná stráž to tam brázdi asi denno denne na autách čiže koľaje boli ako nové. Aj okolo mňa dnes prebehli.
V polke doliny som odbočil do lesa a pokračoval na Zadnú Látanú. A prešmykovanie môže začať. Zničený som a mám za sebou 300 výškových. Lesáci odbočili kdesi do lesa, čiže stopy boli asi z predošlých dní. Nad Zadnou Látonou, nad lesom, stopy skončili a predo mnou chodník s jednými jedinými stopami. Stopy hlboké po kolená. V závejoch až pomaly po pás. Zachvíľu som uvidel aj vysoko nado mnou chlapíka ako to ako prvostopár pučí do sedla Závrať.
Pučím za ním. Začína sa otvárať krásny výhľad do Látanej doliny a za chrbtom sa mi objavuje Osobitá. Pôvodný plán bol ísť tam, ale.. Všetká kosodrevina je pod snehom. Už sa neviem dočkať sedla. Pohľad po prehúpnutí cez sedlo na Ostrý roháč až po Pachoľu bol môj prvý na Západné Tatry. Odvtedy som bol do tohoto pohoria zamilovaný. Nič krajšie nepoznám na Slovensku. Aj ten prvý pohľad bol plný snehu. Len ten sneh bol posledný, napadnutý v júni.
Spravil som tristo fotiek a pobral sa ďalej na Rákoň, Od sedla bol chodník prešľapaný tak, že som sa šmýkal na ňom ako na curlingovom ihrisku. Dobre to vymetličkovali. Dosť som sa vynadával na ten terén. A ľudí pred sebou nie a nie dobehnúť. Začína sa mračiť a trošku poletovať sneh. Tri kopy a okolie sa zahalilo do oblaku. Predo mnou ešte Volovec vidno.
Z Rákoňa som chcel ísť bočným hrebeňom po hranici na Lúčne sedlo a potom smer Osobitá, ale keď som videl tú jedinú stopu tým smerom a videl ten zarastený hrebeň smer Osobitá a hlavne to počasie čo sa valilo s vetrom a snehom, tak som to sám nechcel riskovať a vybral som sa za ostatnými čo som videl na Volovec.
Volovec dopadol asi tak ako Rákoň. Aj keď od Rákoňa sa chodník opäť zúžil na pár rozbitých stôp. Bolo to lepšie. Začalo snežiť a dosť fúkať. Na Volovci som rád, že som našiel Rozkokošník. Skontrolujem koľkí šli na Ostrý roháč a pobral som sa naspäť. Ľudia čo šli predo mnou pokračovali po červenej smer Končistá a Hrubá vrch.
Ledva som našiel smer naspäť. Šmykom som sa ocitol až na Rákoni. Stretám partiu Čechov. Prehodíme pár slov o tom kde boli. Pred dňom boli na Brestovej. Prešľapávali chodník. Po hrebeni do Baníkovského sedla to ževraj zmysel nemalo síliť. V sedle si konečne obúvam okrem návlekov aj bežecké mačky.
Rozbieham sa. Držia ako šialené. Až po Ťakliakovú chatu si to užívam skoro stále behom. Ľudí nestretám. Je tu nádherne. Vidím zopár Roháčskych plies pod hmlou, ktorá sa drží okolo 1800 mnm, Na chate tristo ľudí. Vravím si, asi prišli prechádzkovo z doliny. Rozmýšľam či ísť aj plesá. Bojím sa, že to nebude prechodené. Ale je iba 12 hodín a tak by bolo neskutočné mrhanie časom ísť už naspäť po štyroch hodinách ku autu. Prešiel som asi pol kilometra a na každom rohu človek. Nie človek. Skupiny desiatok ľudí. Chodník na dve nohy a teda vkuse niekoho prepúšťať okolo. Tým, že som bol sám, som bol v oslabení.
Strana od chaty sa mi moc nepáči. Samá koska. Ale keď sa ide okolo plies, tak to sú zase inak krásne momenty. jedno pleso fotogenickejšie ako to vyššie a ďalšie. Prešiel som okolo najvyššieho z Roháčskych plies a už iba dolu. Bolo to o dosť strmšie ako z druhej strany. Užívam si zbehy. Otvára sa nádherný výhľad do Spálenej doliny. V mačkách si šmykľavý zbeh vychutnávam. Všetci po mne pozerajú ako na zjavenie, keď okolo nich preskočím. Veľa vysvetlovačiek, že sa nemusia o mňa báť, že viem čo robím a že sa nedolámem.
Pred koncom ešte odbočujem pozrieť vodopád. Z minulosti si pamätám niečo malé čo ledva tečie ani nie po kolmej skale. Tentoraz predo mnou stal mohutný, krásny vodopád. Ocitol som sa pri ňom úplne sám a tak sme si to spolu vychutnali. Po ďalšej stovke fotiek som zoskákal až po Adamcuľu na ceste na Ťatliakovú chatu. Zo 20 minút posedel a pojedol všetko pod prístreškom a keď ma už začalo triasť od zimy pobral sa to dokončiť ku autu vo Zverovke.
Nohy mokré na totálku ale inak Goráčové oblečenie od návlekov, nohavíc a bundy slúžilo presne ako malo. Topánky sú desať rokov staré tak im to odpúšťame.
Domov sa mi vôbec nechce a tak sa vraciam cez Oravice a Liesek. Niežeby to trošku nebolo aj všetko naplánované, ale v Trstenej sa stretám s jedným úžasným človekom a aspoň chvíľku som sa mohol takto po ceste podozvedať všetko možné i nemožné. Aj to čo má väčšiu hustotu, či voda, či olej, či guma, vosk atď, atď a mnoho iných zaujímavosti od Španielska až po Irán či Henkel.
Ale aj to skončilo a krásna sobota, tak trochu výnimočne hneď po lete s polmetrom sňahu je za mnou. A ako ste Vy trávili poslednú sobotu?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára