nedeľa 2. októbra 2016

Jeden víkend, 3x Chopok a vždy o trochu inak

Nízke Tatry sú krásne pohorie, celé od východu až po jeho západ, ale pre mňa určite je najkrajšia oblasť najvyššia, čiže oblasť okolo Chopku a Ďumbiera, kde vykúkajú z pod zeme aj skaly a terén a celkový vzhľad je úplne inakší ako vo zvyšnej časti Tatier. Určite mnoho ľudom prekáža prekvitajúca komercia, ale keďže ja nie som až tak zarytý hejter, tak mňa dokáže osloviť aj lanovka. Aj keď určite ticho bez nej a tisícov ľudí by malo tiež svoje čaro.


No a tak keď som zistil, že v jednú jesennú nedeľu sa tu bude konať Sky marathon (beh z približnou vzdialenosťou ako klasický maratón, lenže v horách, teréne a hlavne s veľmi veľa výškovými metrami) tak bolo rozhodnuté. Ešte som zistil, že v sobotu, deň predtým sa koná Memoriál Vlada Plulíka, čo je zase Slovenská obnož Vertical kilometer-VK (u nás sú to behy do vrchu, v zahraničí kde majú na to podmienky je to beh na 1 kilometer výšky) Na ten som sa teda tiež prihlásil medzi prvými a víkend 24-25. september bol jasný.

S veľkým vypätím síl zháňam parťákov s kým by som šiel. Nalákal som Kuba Ká, pre istotu, aby mi neušiel tak som nám rezervoval ubytovanie na Trangoške a akčný víkend bol zažehnaný.


Na VK som Kuba, nepresvedčil. Možno aj kvôli jeho hroznej skúsenosti s pred týždňa v Talianskych dolomitoch kde ho na takomto behu do vrchu predbiehali deti. Keď mi o tom vyprával tak sa zmôhol iba na zúfalý smiech. Ale, keď nič iné tak sa rozhodol ma aspoň podporiť. Ráno vyrážam za ním do Ružomberka a ako domácemu mu prenechávam vymotanie z mesta. Na moje počudovanie ma ťahá na Liptovský Mikuláš. Kubo? Čo mi to robíš? On mienil ísť na Chopok z Jasnej. Ešteže aspoň ja som si pozrel propozície. 

Po správnom nasmerovaní na Donovaly a Brezno prišla vcelku vhodná chvíľka na prednes Julkinho eposu o Taliansku, o pretekoch, o Benátkach a o všetkom šialenom a nádhernom čo sa dá prežiť s partiou, keď sa vyberiete štyria v jednom malom aute za hranice. Viac o krutých organizátoroch pretekov v Taliansku a inom sa môžete dočítať tu.

My prefičíme okolo moderne vynoveného hradu Slovenská Ľupča a zachvíľku sme na hoteli Srdiečko pod Chopkom. Ešte sa snažím prehovoriť Kuba či to naozaj neskúsi. Že veď si urobíme výlet za 10€ a aspoň sa najeme v cene štartovného. Ale nič. Nič nepomáhalo. Kubo pôjde ževraj pešky napred a hore sa stretneme. Kedysi som behával VK ako na bežiacom páse a tak stretám desiatky známych tvári. Aj keď veľa ľudí ani po mene nepoznám. Stretáme aj Janurky, tiež trucujú a behanie vymenili za fotenie. Ok chodte si.


Ja na štarte volím prípravu fotením sa s každým kto len chce a rozbeh, či strečing nula bodov. Veď som si sľúbil, že idem iba na výlet. Postavím sa na koniec asi 130 ľuďového poľa a po odštartovaní ako vždy, pomaličky začínam niekoho aj obiehať. Ale až tak mohutné to teraz teda nebolo. Nedobehol som ani len 60tníkov. Nevadí. Idem pomaly. Tepy žiadne a mňa štiepe v lýtkach ako keby mi do nich niekto sekeru vrážal. Striedam každých 100 metrov chôdzu s behom, dokonca cupitám raz za čas aj dozadu. Trasa vedie na Chopok zo Srdiečka skoro stále po zvážnici, čiže áno, dá sa aj pobehnúť a myslím si, že tí prví to pobehli celé.Veď čas 35 minút hovorí za všetko. Nejde sa mi vôbec dobre. Kubo vravel, že mu na Misurine v Taliansku nešli vôbec tepy a že mal "iba" 173 ..ja som mal teraz 165 ..haha. Od chaty Kosodrevina sa šlo asi kilometer traverzom behom a lýtka som trošku našťastie vytriasol. Potom chvíľku po žlotoznačenom turistickom chodníku na o niečo vyššie položenú inú zvážnicu. Konečne môžem ísť ako turista. Stretám fotografov Petra Jé a Kuba. Sťažujem sa im ako sa mi ide zle a oni si myslia, že sa flákam a iba si to užívam, že ani nedýcham.

Najlepší z najlepších :)

Najlepšie z najlepších :)


Prišli sme na novú zvážnicu a po nej serpentínami až pod Dereše. Tento rok po ceste vidíme aj náš ciel Chopok. Neviem či to bola výhra. Ale mne sa zdal vrchol nenormálne blízko. Minulý rok keď som nevidel ani na 10 metrov sa mi tie serpentíny zdali nekonečné. Postupne začínam naberať vďaka mojím fotografom a ich povzbudeniu na sile a začínam jedného po druhom pred sebou predbiehať. V lýtkach mi už neštiepe. Pre zmenu mi v nich už brní, Už si ich úplne prestávam cítiť a mravčenie mi prechádza celými nohami. No.. to je tak keď sa pred prudkým behom nevystrečujete.

Fotografi v akcií 
Pučíme pre radosť

Pri bágri odbočujeme na vykladaný skalný chodník. Pučím za jednou dievčinou, ktorú som videl na začiatku pred Kosodrevinou a potom po nej zľahla zem. Teraz ju opäť dobieham a hecujem nech sa nefláka. Chvíľu sa striedame v hecovaní ale keď prišiel zbeh ku lanovke tak som nasadil turbo. Cieľ bol ale až na vrchole Chopku. Pod lanovkou som skoro papuliaka hodil, čo som ledva zákrutu vytočil. Ľudia fandia. Nedá sa už spomaliť aj keby ste sa mali po štyroch plaziť. Veď to je "kúsok". A ono ozaj. Už je cieľ. Už je po výlete. Prekonal som Kubove tepy na VK. Mal som iba 169. Ale aj to umiestnenie o tom hovorilo. Pogratuloval som kolegyni z pod Derešov, porozprával sa s Jarom Jé a išiel sa prezliecť pod lanovku. Predsa len na vrchole bolo možno menej ako 5° a my všetci v krátkom tričku. Počkal som na Janurky a Kuba a šli sme do Rotundy piť.


No.. Kubo si dáva kávu s tatranským a ja čaj s tatranským. Janurky sme stratili v dave, zato sme stretli zase parťáčku z pod Derešov s priateľom tiež bušičom do kopcov. Našli sme si obete a papuľe sa nám už nezavreli. Trošku sme sa nechali uniesť. Takto si odlákať nových možných parťákov do lesa. To je až trestné. Potom sme mali o tom možno 5 minútovú debatu, že sme mali byť radšej ticho ale na to je už neskoro. Ja sa prejedám obedu za cenu štartovného, Kubo sa prejedá za cenu potu v robote.

Vyhodnotenie mňa bolo na smiech ako Kubov VK v Misurine ale aspoň zatlieskať víťazom sme si nenechali újsť. Veď potom bola ešte tombola. Hneď prvá cena pre mňa. Ejj, zase som bohatší o Nalgene-ku. Čo s ňou budem robiť? Dúfam keď bude nejaký kamarát organizovať pretek prihodíme opäť do tomboly.

Tombola skončila a na Srdiečku to vymrelo. My sa teda presúvame do Trangošky. Na recepcií veselá partia, ktorá, keď videla, kto prišíel, tak po zhabaní občianskych nám ich už nechceli ani radšej vydať. Chata je to dobreže nie z predvojnového obdobia, ale zato tá komorná atmosféra sa dala krájať. Zopár ľudí, pár šteniatok, pár bežcov a párty od skorého večera až do noci mohla začať. Na prezentácií na Sky sme hneď dostali v štartovnom balíku cervezu Urpiner 16° ..na chate ďalšie to pivko a ani sme sa nenazdali a Kubo mal opravený Tinder. Lebo už mesiac mal depku, že je škaredý a že sa nikomu nepáči. Ale spolu sme to vymysleli, polajkovali baby z celej Vyšehradskej štvorky a večer som už zaspával bez kamaráta, keď zistil, že niekomu sa môže aj páčiť.

V noci podľa všetkého bola ešte poriadna žúrka. No ale všetci ostatní, bežci, išli na krátku trasu. Neštartovali o deviatej ale jedenástej. Ráno žujeme raňajky ako prví. Mali sme na to asi 15 minút a už aj bežíme sa odprezentovať na štart. Ešte večer sme prehovorili Roba Zet, aby sa pridal behať tiež. O siedmej ešte píše, že sa mu nechce. Potom zisťujeme, že tiež najprv išiel do Jasnej a z Martina prišiel na Srdiečko cez Čertovicu. Ale všetko z prehľadom. Dokonca aj namazať sme sa stihli. Dnes hádam teda nebudú žiadne odreniny od trenia kože. Stretáme Miša Ef a Máriu Ka. Cieľ je jasný. 42 km, 2700 m+ prejsť za 7 hodín. Robo ako pravý bežec si nezabudol nič, okrem batohu. Všetky veci mu ide ťahať teda Kubo. Dohoda 7 hodín síce padla, ale so mnou nechcú ísť. Lepšie povedané neverím tomu, že pôjdu až na sedem hodín.

Tadeto si ideme pobehať, krížom-krážom

Vyštartovalo nás asi iba 40. Hneď sa ocitám na asi 38. mieste, Kubo a Robo asi 35tý. Medzi nami sú Maďarky. My sme teda za partia ja a Mišo, mrzáci s Ponitrianskej s Majkou potom 2 či tri Maďarky a Kubo a Robo. Opačný začiatok štartového poľa. Ale užívať sme si to asi poriadne užívali. Zo Srdiečka sme vybehli. Ehm, vykráčali, zase so sekerami v lýtkach na Kosodrevinu a odtiaľ traverzom skoro až ku Jaskyni mŕtvych netopierov. Tam jedna z maďariek skoro spravila v kroví kotrmelec a my všetci skoro cez ňu.Na zelenej značke ale neideme na Štefáničku, ale naspäť ku Trangoške a potom opäť na Srdiečko. Pred Srdiečkom dobiehame Roba s Kubom. Robo krvavý. Ževraj sa mu skala postavila rovno do cesty. Papľuha.

Štart a my na konci

Ja, Mišo a Maďarky


Robo a jeho kolienko

Ujo a výmena kolesa

Prebiehame schodmi v útrobách hotela Srdiečko a opäť ideme na Kosodrevinu. Tentoraz nie zvážnicou ale chodníkom v lese po pravej strane zjazdovky. Na Kosodrevine sa napájame na modrú turistickú značku a po nej traverzujeme až do Krížskeho sedla. Veľmi pekný chodník. Nič strmé. Stále behateľné. Užívame si výhľady aj celú atmosféru behu. Fotíme. Z ničoho nič zacítim lýtko. Teraz to ale nie je sekera. Toto bola nejaká pucka. A neprestáva to. Trošku hromžím, ale samozrejme všetci si myslia, že si vymýšľam. V polke traverzu Robo dostal depku a šiel dopredu. Nemá batoh a toto urobí kamarátom? Po chvíľke si to uvedomuje Kubo a valí s vodou za ním.

Schody cez Srdiečko






Pred Krížskym sedlom sa nám naskytajú úžasné scenérie Vajskovskej doliny. Jesenné počasie v plnej nádhere. Cez hrebeň sa kde tu prevalil oblak nízkej oblačnosti. Trošku aj prifúklo. Keď nás zahalilo do oblaku tak prituhlo. Čakala nás najkrajšia časť trasy. Hrebeň Nízkych Tatier od Krížskeho sedla až po Krúpovo sedlo. Naša rýchlosť sa trošku začala spomaľovať. Začína mi byť zima. Ale do batohu pre bundu sa mi teda nechce. Radšej vzývam Oskara nech znovu výjde zo studenej hmly a vetra.





A tu zrazu. Rovina. Treesk. Maria kontroluje tvrdosť Tatranského povrchu. Hneď sa dvíha, nie je to až tak zle. Trošku krvička z nošteka. Trošku udreté pod okom. Krv aj na rukách. Krv na nohe. Ale čo je najhoršie? Roztrhnuté obľúbené gate. Človek sa zahojí ale čo s týmto? To sú nevyčísliteľné škody. Otrasení prichádzame na občerstvovačku pri Kamienke. Dopĺňame energie, tekutiny. Trošku sa vydýchame a ideme pučiť ďalej.





Už aj ja opúšťam parťakov. Okrem siedmych hodín som si zaprisahal tepy 150 a už sa ku tomu moc približujem. A viem, že to už bude iba horšie udržať. Rozbieham sa dolu pod Chopok. Skáčem z kameňa na kameň. Upss.. zakopávam. Robím asi 5 krokov vo vzduchu ponad ostré kamene. Ruky, nohy i celé telo sa vzomklo v jeden celok a bravúrne poslali jednú nohu pred bezvládne padajúce telo. Bola z toho skoro šnúra. Ešte desať minút som kríval čo som sa tak kvalitne vystrečoval ako nikdy pred pretekom. Snažím sa hocikoho pred sebou dobehnúť, ale pretekárov nikde. Iba všade turisti. Ale nie je ich až tak moc premnožene. Každý, keď videl šialenca tak chytro uskakoval z trate. Ešte nakoniec to vypučím do Krúpovho sedla (vôbec som netušil, že to bude ešte toľko stúpania) a odtiaľ ma konečne púšťajú dolu do Jasnej.



Stíhacia jazda serpentínami



Po desiatich minútach som to už aj oľutoval keď som sa možno už 10tý krát točil na serpentíne strmo smerom nadol. Na serpentínach stretám Janurky. Na fotkách vyzerám ako keby som bol na prechádzke. Pýtam sa kde mám tých nevďačníkov Roba a Kuba čo ma nechali samého. Idú 10 minút predo mnou. Aha veď tam dole sú, vravia. Hm.. ja som sa stíhal pozerať ak tak pod nohy. Serpentína za serpentínou. Začínalo ma to otravovať, ale keď som prebiehal okolo niekoho úsmev z behu nesmel chýbať. Pod sebou už vidím rovnú cestu. Konečne. Prídem tam a áno neboli na nej serpentíny ale bola ešte strmšia. Ide mi to rozsekať nohy. Žiadne schodíky. 30% sklon po poukladaných kameňoch. Neskôr to vystriedal rozbitý makadámový chodník pomedzi kosodrevinu a až potom prišla vytúžená rovina. V Širokej doline ústie nás odklonili na Bielu púť. V lese traverzujeme. Kde tu ideme aj do kopčeka. Pomaličky dobieham Maďarku. Na jednej zo zjazdoviek pučíme spolu, ale v zbehu ju obieham a pučím čo to dá za ďalším čo vidím pred sebou. Od Kolieska po  Bielu púť hotely a cestu som to búšil v tempe pod 4 min/km. Ale chlapík predo mnou odolal. Prichádzam na občerstvovačku a tam koho nevidím? Robo a Kubo tlačia do seba. Ako ma ale vidia, tak hneď chcú odtiahnuť preč.


Napijem sa trochu. Schmatnem 4 kúsky jabĺk a bežím za nimi. Dlho ešte ideme po asfalte až kdesi za Mikulášsku chatu. Kubo a Robo majú kopec síl a kde tu aj pobehneme. Postupne ich to ale prestáva baviť. 30tý - 35tý km som mal za 33 minút aj s občerstvovačkou. Veľká spokojnosť. Pred nami vidím ďalšiu Maďarku. Doťahujem to na ňu. Všetci traja dopĺňame gélmi energiu. Blíži sa kolosálny záver. 800 výškových metrov na cca 6 kilometroch. Maďarka ide pekne. 153 tepy. Tak jej fučím na zadok. Asi to vyzeralo blbo, že traja chalani sa vykecávaju za zadkom slečny tak tuším Robovi skrsla ta osudná chybná otázka, že či neideme dopredu.


Vravím, že keď chcete, môžeme. Na troch vodách sme sa trošku ale okakali. Lebo kopec skončil a my sme dupali asi 2 kilometre traverzom po rovine. Nemal som nikoho pred sebou, iba dvoch búšičov za sebou, tak som sa odtrhol z reťaze a začal ťahať. Tepy 165. Išlo sa mi neskutočne. Predbehli sme ďalšieho chlapíka.

Konečne sme sa dostali pod Orliu skalu. Začali serpentiny a posledné cca 2 km a 400 m+. Robo a Kubo začínajú depkovať. Už ma nechcú vidieť. Ja ich už teraz neopustím. Hecujem ich. Trasie ma od nadšenia. Aj napriek všetkým hejtom spoza môjho chrbátu, stále obiehame ďalších a ďalších. Už teraz netušíme či to boli z krátkej alebo z dlhej trasy. Ale bušíme. Výškové metre ubúdajú. Hmla tuším nebola, ale lanovka bola pekne schovaná za ofajčmi, ktoré sme si stále mysleli, že sú vrchol. Serpentína za serpentínou. Cez cieľovú bránu prechádzame pekne spolu ako trojica. Nakoniec sme to zdolali za asi 6 hodín a 18 minút v polke štartového poľa. Som toho názoru, že vždy je príjemnejšie pomalšie začať (aj keď je neskutočné nepríjemné to na začiatku s ostatnými neprepáliť) a potom si na konci užívať predbiehanie súperov. 

Trošku unavený v cieli

Dolu nás na Kosodrevinu zvezie lanovka. Ďalšia by nás zviezla aj na Srdiečko ale čakať dvadsať minút dokým pôjde sa nám teda nechcelo. Tak si to dolu na vytrasenie nôh ešte odkráčame. Robo nedal na naše upozornenia a pustil sa priamo rovno dolu po zjazdovke. Opäť vravím, každý sa musí poučiť na vlastných chybách ako aj my a tiež sa tade šmýkal štrkoviskom dolu svahom. My sme zatiaľ pokecali s víťazkou Sky marathonu a aj sa rozlúčili s pocestnými Janurkami a išli sme sa na Srdiečko najesť. Robo utekal domov, aby stihol vlak do Blavy. My keď sme sa dozvedeli, že po obede budú ešte obložené misy, tak sme išli pučiť do seba všetko čo vošlo.

Majstri v Sky runningu

Majstri výletníci :D

Pokecali sme aj so Salomoňáčkou Katkou El a jej priateľom. Zase raz pogratulovali všetkým tým čo sú rýchlejší a potom keďže vyhodnocovali aj najpomalšieho čo bol obidva behy dohromady tak som sa prebojoval na tretie miesto. Len traja sa odvážili ísť na 2 preteky (VK + SKY) za dva dni? Na budúci rok sa trošku hecnite. Veď ide o zábavu či? V tombole som tentoraz vyhral šiltovku. Mám ďalšiu cenu do inej tomboly.

Cestou domou s Kubom sme ešte stretli po ceste západ Slnka pred Bystricou, pretriedili fotky z víkendu, zaspomínali na všetko úžasné čo sme zažili. Pred susedmi som Kubovi ukázal ako jazdí Ken Block okolo smetných košov, vysadil ho šťastlivo pred domom a ja sa pobral hľadať bez gps hlavnú cestu v Ružomberku.


Bol to nadupaný víkend od soboty rána až po nedeľu večer. Takto nejako si predstavujem, že človek žije. Už teraz sa teším na ďalšie zážitky s parťákmi. Tak, kto sa pridá nabudúce?


Foto: Janurky, Mária Kubová, Jakub Kubačka

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára