Aký je celý tento život zvláštny. Pred rokom sa pri Vás pristaví človek na zástavke v Žaškove o desiatej večer, že ako sa darí a ako Vám fandi, pretože Vaši parťáci už majú dosť a nasávajú nové sily na posledných cca 25km a o rok síce o 6 hodín v rýchlejšom čase ste na tej istej zástavke práve s tým človekom čo Vám fandil, lebo to chcel zdolať taktiež.
Celý rok skoro s daným človekom nekomunikuje, lebo samozrejme má každý svoj život a času je málo na všetkých a všetko, ale príde jeden malý okamih, jedná spontánnosť, jeden výlet na ferraty do Rakúska a slovo dá slovo a o 2 týždne po Rakúsku s týmto človekom pučíte na Korune Oravy. No a tento šialený človek, ktorý vie žiť životom čo stojí za to a snaží sa odovzdať celú svoju dušu a celé svoje srdce do nádhery v prírode sa nazýva Majka Áá.
No ale pekne po poriadku. Po zistení, do čoho ideme sme prebrali všetky možné varianty topánok, ktoré si vziať. Jedny v reklamácií, druhe vykrivujú nohy do všetkých svetových strán, tretie expresný kuriér doniesol v piatok večer pred výletom. Fúú, a teraz si vyber. Keďže nové topánočky boli síce krásne, ale pre veľkosť obuteľné ak tak nejakej bábike, vyhrali topánočky krutinôžky. Až ma hrôza a zimomriavky prešla, keď som zistil čo to tam budem mať. Ešte sa doladila nejaká "desiata" na celý deň, odvoz a sme pripravený.
Už dva dni pred tým niektorí členovia panikárili a snívali o tom ako nasnežilo alebo že už premeškali termín. A v deň výletu už na nete vypisovali o jednej v noci, že sú už vyspatý a či už nejdeme. Ja som zase až tak nestresoval, že sa mi hneď podarilo v noci o 3tej meškať. Nakoniec sme ale všetko stihli a o 3:32 sme začali od fary v Dolnom Kubíne pučiť.
Prvý kopec Kubínska hoľa išiel ako po masle. Áno cítil som svoje spodné kyptíky. Lebo čo? Dva dni pred výletom si idem po dvoch mesiacoch zabehať 2 fázový tréning. Potom pri zbehoch nemôžem ani nohu v kolene vystrieť. Veď ale to "rozbehám". Ešte keď nás nik nevidí po tme na Trninách po prvom krátkom ale výživnom kopčeku vycikať, vykakať a môžeme to zbehnúť ku vlekom pod Hoľou. Na Holi sa konali preteky v zjazde. No nie práve vtedy o štvrtej ráno ale ako som zistil až v nedeľu. Bolo by nám dosť čudné keby cyklisti, ktorí idú zjazdovať ešte pár hodín pred štartom žúrujú tak, že dobreže nevypadávali fľaše von oknom.
O 5:10 sme už stáli na Kubínskej holi a kochali sa východom slnka. Načasované ako lusk, možno 5 minút skôr začať a bolo by to dokonalé.
Spravili sme svojku na prvom vrchole Koruny Minčole a do Zázrivej sme to od radosti z lesa zbehli ako pravý Salomon herci z videjí. Terén bol hravý. Hlavne vrch, kde sa ide lesom a chodník je prerastený koreňmi. Raz za čas sme vyrušili nejaký zver. Od tých väčších ako jelene, srnky, až po veveričky ..ale najväčším záškodníkom bola vrana, ktorá nám do ucha tak zaziapala, že sme skoro z kože vyskočili. Celé od štartu sme to prešli za necelé tri hodiny. Po minulé 2 razy sa mi to zdalo večnosť, teraz ako keby to všetko malo iný rozmer. Ako keby to malo pár kilometrov. Sumár po prvom vrchole. Je to úžasne, sme nafičaný, poďme bombiť ďalej.
Zo Zázrivej sme prebehli po červenej okolo Bôrickej mláky ku Jánošíkovmu dvoru a odtiaľ hore na sedlo nad Bielou. Tu na tejto časti sa zase konal cykloprechod Zázrivským chotárom. Zo sedla nad Bielou po Zákres je asi najväčší krpál široko ďaleko. 400 výškových metrov idete tak, že už už si myslíte, že sa dotknete neba. Výživné stúpanie. Ale pre nás malina a keď už to nebolo také ružové tak Majka vytiahla gumených delfínikov. Ani sme sa nenazdali a boli sme na Rozsutci. To už ale také ľahké nebolo. O ôsmej začalo pripekať. Voda sa začala mínať ..jediná naša záchrana bude prameň na Medziholí. Na Rozsutci sme sa ocitli za 5:30. Svojka č. 2, zopár gýčových fotiek na hrebeň Malej Fatry ..proste fotky ktoré už má asi každý 5x a my ľudia si to aj tak musíme odfotiť, od toľkej nádhery a radosti.
Zbeh z Rozsutca je zaujímavý ako vždy. Zase raz pomaly. Ono sa to asi ani nedá rýchlo alebo čo. Koniec trošku pobehneme. Pozdravíme prvých ranných turistov na Medziholí a ideme po vodu. Prameň funkčný, nie vyschnutý. Aj keď voda tiekla závratnou rýchlosťou. Asi liter za 5 minút. Ale čo neurobíte keď kúria a je tak teplo.
Stoh, asi najobľubenejší kopec široko ďaleko. Najprv blata aj keby boli 3 roky sucha, potom prudký kopec so slnkom za chrbtom a nakoniec nekonečný guľatý Stoh z nekonečným koncom. Tých palíc tam je za sebou asi tritisíc päť a stále nevidno vrchol. Začínam sa pri každej možnej príležitosti hádzať o zem. Nohy štrajkuju. Nevadí, zatiaľ Majke stíham, hlavne sa neopúšťaj. Čas na Stohu 6:45
Ak niekto nemá niekoho rád tak ho pošlite zbiehať zo Stohu cez Žobráka do Kráľovian. Aj keď myslím si, že my bežci si radi robíme zle a tvrdohlavo ideme do toho najkrkolomnejšieho. Z vrcholu najprv strmo dolu po beznádejnom chodníku pozostávajúceho z obrovských hrboľatých trsov trávy, ktorý neskôr prejde do roviny, ale aby to nebola nudná rovina, zájde do lesa tak hustého, že keď parťáčku pošlete dopredu, ale chcete byť pri nej moc blízko, tak vám dá každá druha vetva po papuli. Zistil som, že už som asi zažil stavy halucinácie, lebo celý čas som Majke vyprával ako bude zachvíľu jeden zvláštny lesík a ten lesík tam už teraz nebol ako pred rokom. Doteraz nechápem kde zmizol. Zo Žobráka je nádherný technický strmý zjazd. Až ma triaslo od radosti, ale od parťačky som moc nedostal pochopenie pre moje chuťky. Keď sme ho bezpečne zbehli prišla nenormálne otravná asi 5 kilometrová, zo začiatku celkom rozumná ale nižšie otrasne rozbitá, zvážnica kde sme už začínali nohy ťahať za sebou a už sme iba o tom ako sa nám čapuje úžasný chladený nápoj snívali.
Kráľovany, čas od štartu 8:30. V Penzióne si dávame konečne na 40tom kilometri niečo normálne. Šošovicovú polievku. Po necelej polhodinke oddychu sa cítim ako nový. Majka tá je nová od prvého kilometra. Prebiehame cez železničný most ponad Oravu a vbiehame do húštiny povedľa rieky Orava.
Vybrali sme si asi najexkluzívnejšie obdobie. Tráva vyššia ako my, všade malinčie, bodliaky, žíhľava. Ešteže sme sa v penzióne pred pár minútami vyumývali ako keby sme išli na svadbu. Nevadí, tráva po 100 metroch prešla do kríkov a ešte jeden briežok a sme na srdiečkovo-smajlíkovej ceste na Podšíp. Je to krásna suchá strmá dolinka. Keby niet Koruny nikdy v živote by som sa asi o nej nedozvedel. Slniečko pripeká. A to celkom dosť. Cesta po Podšíp ide po zvážniciach ale často aj po slnku a z hlavy sa nám už asi vyparilo aj to posledné čo v nej bolo. Na Podšípe sme celkom vypnutý. Otvárame ďalší balík delfínikov. Zisťujeme, že sme už vypnutejší asi dlhšie. Na prechod do Žaškova sme mali asi tak po 7 deci vody. Hm.. na Podšípe už asi tak 2 deci. Kalkulujeme. Každé dva kilometre po 2 glgy vody. Ešte máme Redbull. Na vrchol Zadného Šípu pod kríž (aspoň ja) som prišiel tak biedne, že som mal chuť tam zostať naveky. Veď je tam tak pekné. Strhol som zo seba batoh. Rýchlo nahmatal ten hnusný sladký nápoj Redbull a jedine čo ma zastavilo ho nevypiť na raz do dna bolo, že za mnou je Majka a že veď predsa ešte nie som taký hulvát, že sa nerozdelím. Veď sa staraj, keď si už myslíš o sebe aký si ultra frajer. Buď podporou nie hajzlom čo ide do predu a rýchlo všetko vypije aby si ťa nikto nevšimol. Na vrchole sme samozrejme spravili svojku aj keď nesprávne lebo hlavný vrchol je ešte nejakých 15 min západnejšie, nabrali sme trochu síl a potom sme utekali na hlavný vrchol,
Boli sme v území slečny Márie. Zo Šipu sme zbehli ako šípy. Ťažko povedať či nás bolo vôbec vidno. Na Žaškovskom sedle sme ledva vytočili zákrutu na Žáškov a bežali sme a bežali. Lesy, lúky, polia. Vchádzame do dediny. Prichádzame na zástavku, kde sa tento výlet pred rokom začal. Tam nás už čaká Veronika, Majkina sestra s 10timi litrami vody 2 litrami džúsu a iným potrebným materiálom na zdolanie aj tých posledných 25tich kilometrov. Voda ..nenormálne vykúpenie. Prve dva litre šli na hlavu a vlastne všade kde sa dalo ..potom sa táto úžasná kvapalina liala do hrdla bez zastavenia. Cítil som sa ako v raji. Otvárame džús, kupujem pivo a všetko so všetkým v litroch kombinujem. Snažíme sa jesť ale už to nejde ako na začiatku. Tlačíme to do seba ako do husi. Pred rokom bolo na tejto zástavke 22:00 a perzeidy v plnom prúde. Teraz bolo 15:00 a hviezdy vystriedala táto naša horiaca guľa na oblohe. Ešte raz sa chcem poďakovať Veronike za záchranu života a najlepšiu občerstvovačku pod slnkom.
Nasledujúci úsek. Cca 8 km Sahary na lúkach medzi Žaškovom a Valašským Dubovým alebo prechádzka peklom. Nemôžem ale povedať, že cez deň tam tiež nie je nádherne. Minulý rok som pozeral Perzeidy tento rok som konečne zistil, kde odteká voda z Komjatnej a konečne pochopil, že medzi Komjatnou a Žaškovom nie je asfaltka ..taktiež už mám ako taký prehľad o geomorfológií danej oblasti. Majka tiež po troch rokoch našla hľadaný kríž na Hrádku a po cca hodinu a pol dlhej prechádzke sme sa ocitli v krčme v Dubovom. Zase dopĺňam tekutiny. Jedno pivo od bolesti a môžme skúsiť vypučiť Choč.
Po pive sa aspoň mne ide veľmi dobre. Také to jemné otupenie zmyslov, keď človeka všetko boli je úžasne. Preratávame naše možnosti. Ak vypučíme Choč za 1:45 tak hore bude 19:00 čo znamená 15:30 hrubého času ..potom ešte hodina dole a 1,5 hodiny Skalky a stíhame to dokončiť do 18tich hodín (Aspoň taká bola moja predstava nemiestného). Stretáme chlapíka, ktorému vysvetľujeme, že sme vyrazili o 3:30 z Kubína úplne iným smerom a teraz sme tu. Trošku vyzeral zmätene, keď sme mu o tom vraveli. Tiež je zaujímavé počúvať samého seba keď si človek po 65 km povie, super "už" iba Choč, ktorý sa nám pred nami celú trasu stále pretŕčal. Prvá tretina išla pomaličky, potichučky ale myslím si, že celkom dobre. Potom sa to začalo trošku kaziť, Majka musela mať asi už tiež depku keď z ničoho nič sa zastavila a volala domov, že si prosí melónik a pomarančík. Alebo, žeby to bol dohodnutý signal? No.. a pučili sme a pučili. 1000 m+ na 65tom km. Bolo to dosť ťažké. Ešteže sú hore reťaze. Aspoň človek po 15tich hodinách zistil, že ma aj ruky nie len nohy. A zase raz moja debilita, že na trasu ktorá má pomer skoro 70m+/1km si nezoberem paličky. Na Choči sme boli tak vyfľusnutí, že sme skoro zabudli vrcholovku. Asi to bolo ozaj zle, lebo keď som sa zaradoval, že sme hore, tak Mária ma skoro zhodila dole, aby som bol ticho. Ale kalkulujem. 65 km ..ok ..rozumiem :D ..a som radšej ticho. Dojedáme posledné delfíniky. Keď odchádzame z Choča je 19:15 ..15 minút po termíne.
Majke sa po tomto náročnom výstupe spravil v rozume blok. Majka ide pod 18 hodín. Mne sa po tomto stúpaní tiež spravil v hlavičke blok. Toto nedám do 18 hodín ani keby som mal krídla. Fúú,, čo teraz. Radšej nevyprávaj a snaž sa. Omg.. snaž sa ,,čo si nejaká troska? ..Si tu pre to aby si pomohol Majke spraviť čo najlepší čas a zase sa opúšťaš? Zatnem zuby od štiepania v celých nohách čo sa celý deň stupňovalo asi z tej mojej debility v tréningových plánoch a valím dolu. Išiel som ešte aj trošku rýchlejšie ako parťáčka, lebo sa mi zdalo, že tak lepšie plachtím terénom (Myslím si, že keby som toľko všade nestál na našich pomyselných občerstvovačkách a Majka by eeešte trošku máličko zlepšila zbeh tak to je aj pod 17 hodín. A myslím si, že keby trénovala ako profesionáli tak to môžu byť iné bomby, čo by dávala). No.. pod Choč na zvážnicu vedúcu do Vyšného Kubína som asi už prišiel na voľnobeh, lebo dolu som to už nenaštartoval. Nebolo to také strašné ako na Lavarede v Dolomitoch (to už je taká moja odmerka :D ), ešte som neťahal nohy za sebou rýchlosťou 2km/h po rovine ..ale aj tých 4-5 km/h bolo na cestu dolu kopcom bieda. Majku vyhadzujem preč. Keby to bol nejaký chalan, tak mu tak vynadám, že nech ide do.. Kubína sám ako nikdy. Bolo to ťažké. Ale nie že pre mňa. Pre Majku. Ťažké bolo vymyslieť to tak aby si to Majka nevyčítala, ale som rád, že Majka je z tých čo vedia, že keď ich niekto pošle po víťazstvo tak vedia, že ten druhý sa tam dostane tiež a ešte v predstihu :D Áno vyzerá to tak, že Majka mi vybavila odvoz z Vyšného Kubína do Dolného Kubína. Majka ešte teda o 20:30 išla pučiť Vyšno Kubínske skalky a ja s jej ocinom sme šli do Kubína.
V aute už bola mobilná občerstvovačka. Sľúbené melóny, pomaranče, džúsy, pivo, voda. Proste všetko čo bolo treba. O pol desiatej ..v čase predpokladaného dobehu sme sa presunuli aj s Majkinými rodičmi na Námestie. A čakali.. bude to tých 18 hodín? Eeeeej ...Majka bežííí vysmiata ako Emelie do cieľa. Čas 17:54. Na tvári po celom dni žiadna únava. Iba radosť. Ale to taká radosť akú som ešte nevidel. Bolo to super. Nedalo sa negratulovať ..neprežívať to spolu s ňou. Toľko radosti som už dávno nikde nevidel. Potom prišlo na rad detské šampanské priamo na námestí ..prípitok ..blahoželania ..potom trochu občerstvenie a potom ..potom bol koniec. A dúfam, že ešte bude veľa možností, kde budem vidieť Majku takú šťastnú. A verím tomu, že to bude pri behu a športe. Lebo je to proste čo? ..obrovský talent :)
Ďakujem za ohromný výlet po krásach Oravy ..už dávno som si takto nesiahol na dno svojich síl. A pozor na Majku. Keď s ňou kdesi, tak opatrne :D
Po pive sa aspoň mne ide veľmi dobre. Také to jemné otupenie zmyslov, keď človeka všetko boli je úžasne. Preratávame naše možnosti. Ak vypučíme Choč za 1:45 tak hore bude 19:00 čo znamená 15:30 hrubého času ..potom ešte hodina dole a 1,5 hodiny Skalky a stíhame to dokončiť do 18tich hodín (Aspoň taká bola moja predstava nemiestného). Stretáme chlapíka, ktorému vysvetľujeme, že sme vyrazili o 3:30 z Kubína úplne iným smerom a teraz sme tu. Trošku vyzeral zmätene, keď sme mu o tom vraveli. Tiež je zaujímavé počúvať samého seba keď si človek po 65 km povie, super "už" iba Choč, ktorý sa nám pred nami celú trasu stále pretŕčal. Prvá tretina išla pomaličky, potichučky ale myslím si, že celkom dobre. Potom sa to začalo trošku kaziť, Majka musela mať asi už tiež depku keď z ničoho nič sa zastavila a volala domov, že si prosí melónik a pomarančík. Alebo, žeby to bol dohodnutý signal? No.. a pučili sme a pučili. 1000 m+ na 65tom km. Bolo to dosť ťažké. Ešteže sú hore reťaze. Aspoň človek po 15tich hodinách zistil, že ma aj ruky nie len nohy. A zase raz moja debilita, že na trasu ktorá má pomer skoro 70m+/1km si nezoberem paličky. Na Choči sme boli tak vyfľusnutí, že sme skoro zabudli vrcholovku. Asi to bolo ozaj zle, lebo keď som sa zaradoval, že sme hore, tak Mária ma skoro zhodila dole, aby som bol ticho. Ale kalkulujem. 65 km ..ok ..rozumiem :D ..a som radšej ticho. Dojedáme posledné delfíniky. Keď odchádzame z Choča je 19:15 ..15 minút po termíne.
V aute už bola mobilná občerstvovačka. Sľúbené melóny, pomaranče, džúsy, pivo, voda. Proste všetko čo bolo treba. O pol desiatej ..v čase predpokladaného dobehu sme sa presunuli aj s Majkinými rodičmi na Námestie. A čakali.. bude to tých 18 hodín? Eeeeej ...Majka bežííí vysmiata ako Emelie do cieľa. Čas 17:54. Na tvári po celom dni žiadna únava. Iba radosť. Ale to taká radosť akú som ešte nevidel. Bolo to super. Nedalo sa negratulovať ..neprežívať to spolu s ňou. Toľko radosti som už dávno nikde nevidel. Potom prišlo na rad detské šampanské priamo na námestí ..prípitok ..blahoželania ..potom trochu občerstvenie a potom ..potom bol koniec. A dúfam, že ešte bude veľa možností, kde budem vidieť Majku takú šťastnú. A verím tomu, že to bude pri behu a športe. Lebo je to proste čo? ..obrovský talent :)
Ďakujem za ohromný výlet po krásach Oravy ..už dávno som si takto nesiahol na dno svojich síl. A pozor na Majku. Keď s ňou kdesi, tak opatrne :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára