pondelok 27. júna 2016

Lavaredo ultra trail alebo Talianske Dolomity ako na dlani

Celé to začalo niekedy v októbri, keď som dostal amok na zahraničné akcie a jednou z nich je aj práve spominané Lavaredo ..veľkou motiváciou bola aj skutočnosť, že minulý rok tam už boli nejaký známi a nevedeli si to vynachváliť. V októbri prebehla 10 dňová registrácia, počas ktorej sa nahlásilo na pretek 2700 ľudí, ktorý spĺňali minimálnu kvalifikáciu, čo bola aspoň jedná, po starom 3 bodová akcia zaradená do ITRA zoznamu. Povedané polopatisticky, za posledné dva roky musel mať každý odbehnutú minimálne jednú stovku. Registračných miest bolo ale iba 1300 a teda následne prebehla lotéria. Vtedy som ani len netušil, že sa nahlásilo až toľko ľudí a že ma ešte aj losujú. Ja že to mám isté. Po niekoľkých dňoch od uzavretia registrácie mi teda prišiel mail na zaplatenie registračného poplatku, tak som ho zaplatil a bol som spokojný. O mesiac mi píše Vlado En, že mi gratuluje, že ma vyžrebovali. Až teraz začínam chápať, že som mal vlastne šťastie.
Čo sa týka samotného, úžasného, ale krátkeho víkendového výletu do Dolomitov to nejdem opisovať, lebo to by bolo zase na ďalší sloh a všetky tie šialenosti sú už spísané u Julky Be. Kto by mal chuť si prečítať niečo zo života sockárov na tripe v Taliansku môže tak urobiť ..Julka už dospala, nelenila a toto je jej epos zo zákulisia Lavareda :D

No ..čiže Lavaredo ultra trail, jeden z pretekov Ultra trail world tour a teda možnosť štartovať na ďalšom sveťáku. Parametrami to vychádzalo na cca 120 km a 5850 m+. Jedna z najťažších stoviek čo som kedy chcel prejsť.


Ako sa blížil dátum odchodu, tak som to vôbec neriešil. Žiadny stres, nervy, nič. Ani od Dolomitov som nečakal nejaký extra zázrak. Neviem čím bola spôsobená táto apatia. A možno som sa tešil iba z toho, že budem môcť byť kdesi na výlete s ľudmi, na ktorých mi záleží.
Ale ako sme sa blížili ku Cortine tak sa emócie opäť vypumpovali na maximum. Všade naokolo hory ..no nezakrič si iba tak do vzduchu. Všade naokolo samé tritisícky a my v cca 1250 m.n.m. ..išli sme na prezentáciu na zimný olympijský štadión ..mesto prepchaté a parkovanie dosť biedne ..nerozumiem kde autá parkujú počas nejakých športových podujatí. Samozrejme, keď som sa dostal na radu prezentácie chceli odo mňa na už mojej ôsmej stovke prvykrát celú povinnú výbavu. Fúú, tak to som nečakal, že to niekto kontroluje. Máme necelú hodinu a povinná výbava je rozhádzaná po celom obrovskom batohu, s ktorým som prišiel. Bolo mi treba nájsť píšťalku, rukavice, dlhé nohavice, čiapku, nepremokavú vetrovku, mikinu z dlhým rukávom, obväz, termofóliu, leukoplast, no proste mal som problém sa zbaliť do 15 l Ferrina batohu ..a niektorí išli s polovičným batohom ..ako sa to dalo??? ..po prechode registráciou ešte zajednať za 10€ fotky od oficiálnych fotografov a začať si hľadať ubytko. Skončili sme v kempe Rochetta, zložili sa a išli do pravej talianskej reštiky z najpomalšou obsluhou pod slnkom(asi to bolo tou búrkou) a s nie moc dobrou pizzou. Slovenská je o dosť lepšia ako Talianska(aspoň táto) ..pršalo až skoro do preteku. Už som sa obával, že ideme pekne celý čas domoknúť ..ale pár minút pred štartom prestalo.


Štart bol najkrajší aký som kedy zažil. Začínalo sa o jedenástej v noci na námestí v Cortine pod kostolnou vežou pri magickej hudbe, ktorá všetkých  pretekárov premotivovala k najlepším výsledkom. Štartoval som úúplne z chvostu 1300 miestneho účastníckeho radu s tým, že si tento pretek idem užiť plnými dúškami a vychutnávať krajinu Álp. Bežali sme možno 2 kilometre cez celé mesto a všade okolo špaliere ľudí, všetci kričali, trieskali, tlieskali a zvonili zvoncami všetkých veľkostí. Až zimomriavky po celom tele naskakovali.


Cesta pozvoľna stúpala nad mesto po asfaltke, ale zrazu sa všetci zastavili a obrovský lievik. Asi desať minút som čakal dokým sa dostanem z cesty na lesný strmý chodník pre jedného človeka. A takto sme fučali následných 5 km. Odvšadial počujem všetky možné reči. Od Taliančiny, cez Španielčinu, Francúzštinu, Nemčinu, Angličtinu, Poľštinu, Srbštinu, Bulhárščinu, či Japončinu ..boli tam Ľudia z Kanady, Anglicka, Austrálie, Peru, Číny ..no proste takúto všechuť som ešte nikde nevidel.
Keď sme si čo to vystúpali začalo dlhé klesanie. Ani tu v Dolomitoch ľudia nevedia moc dobre zbehávať. Jedna teta dokonca ako keby dostala panický strach pri prechode úzkym chodníčkom popri útese a museli jej druhí pomáhať. Čo sa dalo to som popredbiehal ..ale je to dosť problém, lebo veľakrát by som šiel rýchlejšie práve v tých technickejších úsekoch, kde sa to nedalo. Bol som dosť prekvapený, že Dolomity sú celkom behateľné chodníčky. Bolo tam len málo miest, kde by sa nedalo pobehnúť ..veď prvý mali priemerku 10 km/h aj pri takom veľkom prevýšení. Striedali sa dlhé úseky stúpania, klesania ale i celkom rovné úseky. Ale všetko strašne dlho a po niekoľkých kilometroch toho istého pohybu to začalo omŕzať. Či laktát v lýtkach do 1000 metrového kopca, či následne pučenie kvadrákov v 1000 metrovom klesaní. Prvý limit bol na 33ťom km za 6,5 hodiny. Celkom svižne oproti naším stovkám. Ale keď prišiel krásny zjazd po zjazdovkách bolo jasné, že to vybombím oveľa lepšie ..tuším, že iba za 5:10
Odtiaľ zase dosť prudké stúpanie a pomaly sa začínalo brieždiť. Hneď po stúpaní prišiel asi 5 kilometrový šialený úsek blatom. To Sparťan rejsi sa môžu vopchať kdesi. Ľudia na tom nevedeli stáť. Šťastný to človek, čo mal paličky. Jeden krok dopredu a dva zošmyknutia dozadu. Raz za čas topanka zostala v blate, inokedy tam zostal celý bežec. Bolo to dosť zúfale. Keď trošku ustúpilo blatko (ale ozaj iba trošku) ..chodník sa zúžil na pol nohy, pribudli skaly a korene a takto sme išli ako husi za sebou ..samozrejme ten najpomalší vpredu.

Trošku blatka nezaškodí Mud run Lavaredo

Zbehli sme ku jazeru Lago di Misurina a odtiaľ prišiel asi najkrajší úsek celého behu. Stúpanie ku slávnemu Tre Cime di Lavaredo


..ako sme stúpali tak sa ukazovali šialené výhľady ..a to som ešte aj vychytal východ slnka a nádherné slnečné úkazy a meniace sa farby. Bolo to tak nádherné, že až slzička od šťastia vyšla, že prečo práve ja si zaslúžim túto všetku nádheru vidieť.

Nič podobné som zatiaľ nevidel. Lavaredo ultra trail (Rif. Auronzo)

Aby som od tej nádhery náhodou nepukol tak po 8 hodinách som sa dostal na necelý 50 kilometer na chatu pod Tre Cime a tam kontrola spravená tak, že človek si musel najprv vystáť 20 minútovú radu z vonku chaty až do  jej vnútra na jedlo a až potom sa odpípnuť (podľa mňa celé zle) ..už tak zle nebolo, že skoro na každej občersvtovačke dávali vývar ..tu v cca 2500 m.n.m. dávali aj horúci čaj a v noci mali aj kávu.




Z chaty sa bežalo priamo popod Tre Cime traverzom, ale išli sme tak blízko, že nevyzneli nejako úžasne ..ale po obídení na druhú stranu hrebeňa sa naskytol ten šialený pohľad z fotiek. Tri cípy trčiace do neba. Musel som to fotiť z každého uhla. A to nebolo všetko ..na druhej strane doliny oproti Tre Cime sa ukazovali desiatky hrebeňov ostatných častí Rakúskych Dolomitov.










Postupne sme začali klesať. Najprv po zvážnici ku ďalším chatám, ale ani sme sa nenazdali a už sme búšili do doliny pod Tre Cime. Ďalšie nové prírodne úkazy ..rokliny a 100 metrové vodopády ..ale moc sa to nedalo vychutnať, lebo tento zbeh bol celkom zo začiatku technický náročný ..druhá 5 kilometrová časť bola zase nenormálne nekonečnáá ..stále podklad zvážnice makadam a človeku vykrúcalo nohy všetkými smermi ..bolo to ozaj že náročnéé. Začalo pripekať. Slniečko kúrilo ako keby zadarmo. Ďalších cca 5-10 km bola vkuse rovina alebo slabé stúpanie a nedalo sa inak ako bežať. Snažil som sa do toho dať čo to šlo. Stále sa mi šlo neskutočne dobre. Žiadne pocity únavy ..bola to radosť z pohybu čo som prežíval. Smial som sa, radoval, že tam som.
Takto som sa dostal na cca 66 km, kde si ľudia nechávali drop bagy. Ja som nič nemal tak som poriadne doplnil energiu a aj vody ..lebo slnko pražilo a teraz to len všetko vlastne začne. A vlastne už iba 2 kopce ..hahaha ..prvý bol tak 500 m+ dosť strmo po zvážnici s kameňmi a slnkom ..sme sa tam pražili ako hady ..ešteže každú chvíľu z boku cesty tiekli potoky a dalo sa do nich strčiť hlavu. Už na začiatku sa mi roztrhol remienok na hodinkách, čiže hodinky som mal vo vrecku ..ale čo bol problém, že ruku, tam kde som nosil hodinky ..na tom bielom neopálenom fľaku mi tak spieklo ako nikdy ..už čakám kedy sa mi zošupe náramok :D ..ok ..predposledný kopec za mnou ale ja som už celkom zúfalý. Našťastie sa ozvala moja záchrana v podobe Roba a Júlie, že ma prídu potiahnuť. Stretli sme sa po zbehu z toho pekekelného kopca na občerstvovačke. Odtiaľ sa ešte klesalo niekoľko 100 výškových metrov. Po vývariku, doplnení energie, výmene ponožiek, lebo tie predošle po prebrodení potoka boli už dobreže nie zhnité a už mi odhnívali aj samotné nohy, sa išlo ako keby som bol znovuzrodený. Bol som šťastný, že po desiatich hodinách vidím opäť známe tváre tých s ktorými som tu prišiel. Dolu kopcom sme to šupovali úúplne do pohody ..užíval som si jeden s najkrajších zjazdov preteku ..a prečo? ..lebo ho bolo s kým užívať ..lebo tých všedných gýčových krásnych zjazdov tam bolo všade.
No ..ale zišli sme dole a začalo najdlhšie stúpanie preteku. Stáále pieklo slnko a stále skaly a sálavé teplo odvšadiaľ. Prešli sme vrchom nádherného asi vyše 50 metrov hlbokého uzučkého kaňónu a pučili stále na vrchol sedla Forcella Col dei Bos ..išli sme obrovskou dolinou s brutálnym korytom potoka ..ktorý keď poriadne zaprší asi 100 násobne mení svoju veľkosť



..na niekoľkých miestach bolo treba potok aj brodiť. Pekne som sa vyzul, keďže som nechcel mať zhnité nohy a tak prešiel na druhu stranu. Voda taká studená. že som dostal nenormálne kŕče alebo čo to je do nôh. Ale po chvíli boli nohy opäť ako znovuzrodené, oveľa lepšie ako pred potokom. Ďalšie razy som radšej hľadal také brody, kde sa dalo preskákať na druhú stranu po kameňoch. Niekedy to trvalo aj pol kilometra ..Julka s Robom sa stihli  v jednom s mnohých krásnych vodopádov aj okúpať a stále ma podporovali. Aj keď som už nenormálne kapal. Pred vrcholom sedla (teraz zisťujem podľa mapy) sa nám zľava ukazovali dva krásne vodopády a nad nimi slávna Tofana di Roses a feratka, ktorú sme mali pôvodne ísť Ferrata Lipella.



Na sedle sa zamračilo, začalo fúkať a aj hrmieť ..mal som chuť kolegov poslať kade ľahšie sa zachrániť nech tam nezhynú so mnou v tej búrke ..nakoniec z toho nič nebolo a dostali sme sa po sto rokoch na vrchol.
Zjazd na občerstvovačku bol poväčšine po zvážnici, ale tu som bol totáálne rozobratý. Nohy som nevládal dvíhať ani dolu kopcom ..proste som s nimi vôbec nevedel prepletať. Išiel som asi 3 km/h a keď sa pred občerstvovačkou ešte na chvíľu zdvihol kopček tak som šiel asi 1 km/h ..bolo rozhodnuté ..keď tam dôjdem odovzdávam čip a idem spať. Veď sa nevládzem hýbať. Julka si vypučila zjazd koľko to len šlo a Robo mi to pomohol nejako dotrpieť až ku chate. Odpípol som sa a nateraz sme sa dohodli tak, že ešte si idem na hodinku oddýchnuť a uvidíme čo bude ďalej. Či sa náhodou po čase nedám dokopy. Na chate som sa trochu prejedol, napil a čakal ..z ničoho nič sme zistili, že vedľa nás sedia Slováci. A že majú tiež na trati niekoho. Do kelu ..ďalší čo ma idú prehovárať aby som sa nevzdal ..ale ja už nechcem ..načo? ..načo sa mám premáhať? ..čo budem mať z toho? ..iba mi zle bude ..a možno to aj tak nezvládnem ..čo je dôležitejšie? ..oddych, pokoj, ľahké riešenie? ..alebo boj , zufalstvo, vytrvalosť? ..keď som zistil, že ale pôjdem s niekym komu poriadne rozumiem a môžeme čo to pokecať tak som sa nechal uhovoriť, že to ešte skúsim.
Julka s Robom sa pobrali tou istou cestou naspať ku autu a ja som čakal na môjho nového parťáka. Nakoniec som si oddychol cca 3 hodiny na tom jednom mieste ..predbehlo ma síce asi 300 ľudí ale nabral som dostatok síl na to aby som tých posledných 25 km zo 120 dokončil. Na preteku sme boli traja Slováci a všetci sme sa nakoniec stretli tam na tej chate na cca 95 km. Ten posledný bohužial, ževraj nedošiel už do konca. Ja som ešte pred poslednou cestou od našincov vyfasoval jedno pivko, chleba s paštétou a spoločne sa vybrali na poslednú dlhú cestu.


Porozprávali sme sa o všetkých možných pretekoch a mal som ďalšieho nového kamaráta. Jedná sa o Štefana Karaka, ktorý v 2013 prešiel UTMB, a teraz sa napríklad týmto Lavaredom pripravuje už po druhý krát vyskúšať Leadville trail 100 run ..čo je 100 míľový závod v Colorade s výškami nad 3000 m.n.m. a raz sa stúpa až nad 4000. Takto sme vypučili skoro celý posledný veľký kopec. Ale pred vrcholom začalo pršať a aj hrmieť. Nebola to silná búrka, ale nebolo mi všetko jedno. Hore sme sa na chvíľu skryli do chaty ..naobliekali všetky neprefúkave a nepremokavé vrstvy na seba čo sme mali a pobrali sa do pekla. Na hrebeni nás išlo uchytiť, ale ako sme zišli kúsok nižšie už bolo dobre.
Následný úsek viedol stále vo výške cez 2000 m.n.m. po biednom chodníku pomedzi dolomitové šutre. Na blate a mokrom dolomite sa strašne šmýkalo. Postupne sa začínalo stmievať a cesta Dolomitickým šutroviskom šla len strašne pomaly. Niekedy človek až strácal chodník ..čo všade boli ostré drsné kamene. Skala podobná ako u nás na Rozsutci ..len vo väčších kusoch a všade. Na hrebeni boli občerstvovačky a chaty s prístupovými cestami skoro každých desať kilometrov ..tak sme do seba aj v daždi stále pučili nejaké jedlo. Síl ale stále ubúdalo ..ale postupne odbúdali aj posledné menšie kopce. Ešte aj ten posledný bol ako cesta do neba. Človek pozrel pred seba a videl rad čeloviek najprv klesať dolu pod seba a potom cik-cak serpentínami do neba na oproti svahu. Ale ako vraví parťák. Veď najprv dáš jednu nohu pred seba ..potom druhú ..potom zase tu prvú a takto zopár krát a ani sa nenazdáš a si hore.
Keď sme vyšli na posledný kopec zase raz som niečo zažil prvýkrat. Skalnú lavínu. Ideme v rade desiatok čeloviek za sebou a z ničoho nič zľava rachot po svahu. Všetky čelovky doľava. Niekoľko desiatok tatier štrku a balvanov sa rútilo ku ďalšej sutine na hromadu ..masívna erózia v priamom prenose ..ešte sa čudujem že stoji pri takejto mohutnej erózií Tre Cime ..ale aj to možno na niektorom ročníku niekomu zahučí popred hlavu. Po tomto zážitku mi nebolo všetko jedno a už som čakal niekoľko metrový šuter z každej strany, keď sme šli okolo strmých stien. O pár minút si čítam povzbudivé SMSky od známych, aby som to nevzdával na 100 km ..lebo asi boli dosť zo mňa všetci zúfalí, keďže som nevedel 15 km prejsť za 6 hodín ..no kto mal vedieť, že som sedel na chate 3 hodiny. Ďalší telefón bol od Julky, že kde som a kedy ma majú prísť počkať do cieľa ..voláme asi desať sekúnd a ma vypne. To je tak keď človek stále používa kredit (vlastne neviem či niečo iné ma 4ka) a stiahnu aj to posledné čo máte za prijatie zahraničného hovoru. Potom sa ani nik mne nedokázal dovolať. No.. a čo teraz? ..Nič, teraz treba dobehnúť ..ostatné mobily na paušál sú v kempe. Zase raz blata ako nikde ..bolo to posledných 10 kilometrov, totálne na grc. Po tom blate všetci surfovali. Na poslednú občerstvovačku chodili ľudia horšie vyzerajúci ako po nejakom mud rune. To blato z niektorých odpadávalo zovšadiaľ. Blato bolo všade, po lavíčkách, po stenách stanu ..dobreže nie aj v jedle. Všetko to ukončil blatový strmhlavý kaňón a konečne sme sa ocitli na lúkach povedľa Cortiny. Ešte asi 2 kilometrová prechádzka Cortinou a posledný pokus o beh do cieľa. Z predpokladaných 21-22 hodín ešte na občerstvovačke na 95tom kilometri po trojhodinovej prestávke to bolo nakoniec až niečo cez 27 hodín.



Som rád, že ste ma to Julka, Robo a Slováci nenechali zabaliť ako som plánoval. Aj keď stále som neprišiel na to v čom je to teraz lepšie. Pre ten pocit neprehry? Pre ten pocit dokončenia veci do konca? ..jedno je isté ..treba niečo vymyslieť aby sa mi takéto niečo podobné už viackrát nestalo. Hm.. bolo to tým teplom? ..alebo tým, že treba do seba pchať ešte viac ako som pchal? ..treba šľapať na géloch? ..nedá sa to na ovocí, masti, čokoláde, vývaroch, vode, cole, jonťaku a iných bežných veciach? ..ale tak vyše 6000 calorií je asi dosť a treba si dávať na to pozor.
Takže do cieľa som sa dostal ..vyfasoval som finishersku fukerku The North face, rozlúčil sa s parťákom a jeho rodinou a čo teraz? ..telefón mi nejde ..asi idem do kempu pešo ..veď to asi nie je až tak ďaleko. Idem už tri kilometre dolu mestom a až tam odbočka ku kempu. Fuu ..to asi ešte bude trošku trvať :D ..no nič ..som debil tak, teraz trp. Šaškujem tam okolo cestných značiek, že kde to mám vlastne odbočiť, keď tu zrazu stoji vedľa mňa Lavaredo auto. Z okienka sa ma chlapik pýta, či idem do Cortina campu ..vravím, že Rochetta ..ale to je iba prejsť cez cestu, tak ma berú. Potichu schádzame dole ku kempu. Sledujem ako ideme autom desať minút. Fúú ..to by bola ešte kvalitka ..ešte aj hodinka prechádzky ..keď vystúpim z auta, vystúpil aj chlapík z predu a tiež išiel do môjho kempu a šofer sa pobral preč. Pýta sa ma ako sa mi páčilo, tak mu vravím, že užasne ako vždy a všade v horách a nakoniec sa dozvedám, že ten čo nás vozil bol priamo riaditeľ preteku Lavareda ..môže byť vravím si.
Prídem ku nášmu stanu a tam nik. DO MRKVI, oni ma kdesi hľadajú. Čo mám robiť? ..pohnúť sa už odtiaľto nejdem čo ak sa zase obídeme? ..tak som ich teda čakal v polospánku pri stane. Všetky veci som mal v aute. ..ešteže sme mali tú povinnú výbavu aby som tam nezmrzol. O piatej ráno prídu aj oni zo štartu, ževraj ma tam čakali 7 hodín a až potom ich napadlo sa spýtať, či som už náhodou neprišiel do cieľa. Keď to zistili tak sa pobrali naspäť do kempu. Ja som cely čas v tom stane iba na to čakal ..kedy sa dovalia a nezahubia ma tam, že čo som to za kolosálneho idiota :D ..no a teda pekný pretek máme za sebou.



Nedá mi ešte nespomenúť v krátkosti náš nedeľný výlet na priehradu Vajont. Ide o priehradu z nejakých 60tých rokov, kedy tam došlo ku nešťastiu. Fakty neviem poriadne presne, ale pri plnení priehrady sa v roku 1963 9tého októbra o 22:39 zosunulo do priehrady také množstvo okolitých svahov ako ma objem jedná tretina Liptovskej mary ..čo spôsobilo také vzdutie hladiny nádrže, že voda sa preliala 150 m ponad priehradný múr a celú dedinu pod priehradou za par okamihov zatopila. Zomrelo vtedy cca 2500 ľudí.




Nečakal som, že tam chodí toľko ľudí to pozerať, ale bolo to veľmi silné vidieť. Bolo z toho cítiť smútok, ale taktiež spolupatričnosť ľudí ktorí tam postavili nádhernú spomienku na zosnulých v tvare stanu z vlajočiek vo vnútri priehrady a na každej vlajočne bolo meno jedného človeka zatopenej dediny a pri ceste kade chodia auta okolo priehrady sú zase v rade vlajočky so všetkými deťmi, ktoré tam zomreli usporiadané tak, že súrodenci boli vždy pri sebe.





Po tejto katastrofe stoji priehradný múr už iba sám a za ním je súš s novým životom v podobe lesa. Na zosunutých haldách kamenia, štrku a hliny tiež rastie už nový les a ide tade už aj nová cesta. Za zosuvom sa spravilo nádherné zelené jazero ..a rieka čo kedysi tadiaľto tiekla už tečie úplne inakadiaľ.




Z diaľky vidno obrovské šmykové plochy vybrúsene ešte aj po vyše 50tich do uplne hladkej skaly. Život tu nezastal. Všade naokolo po svahoch sa nachádzajú nádherné alpské dedinky s veľkými štíhlymi kostolmi a starými románskymi domami a na útesoch z dolomitu lezci liezli všade ako mravce.



Toto bola posledná naša taká väčšia zastávka, po ktorej sme ešte poprechádzali asi 100 km autom pomedzi Dolomity a vydali sa na cestu Rakúskou diaľnicou domov. Škoda, že nám nevyšla ani jedná ferrata ..ale tak, ja po stovke by som tam možno ešte teraz spal zavesený kdesi dole hlavou a asi ani taká búrka ako boli teraz každý deň by nebol moc príjemný zážitok prežiť kdesi v stene na oceľovom lane.

Boli to neskutočné dva dni ..kedy som sa aspoň na chvíľu dostal do ružovej bubliny ..čas kedy som si myslel, že nič zlé neexistuje a že všetko je presne tak ako má byť. Totálny útek od reality. Ako presne napísal Vlado En bol to prenádherný pretek s prenádhernou prírodou a prenádhernými ľuďmi :)

 Bonus na záver


Cestné galérie na prepadávanie zosuvov v Dolomitoch nič výnimočné



Osvieženie pred dlhou cestou do reality :)

Keď sa povie v Alpách zelené pleso

Súhra prírody s modernou dobou

Burger King 17:07

Burger King 17:16


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára