streda, 15. novembra 2017

130 kilometrov okolo Poľany a iné krásy Slovenska

Tento víkend začína zhurta. Už v piatok pučím s parťákmi na čaj na chatu na Kľačianskej Magure. Najprv hneď po práci s Martinom s tým, že vyskúšame výjsť až na Suchý ale pri stmievaní za chatou prišla taká hmla, že bez čelovky sme videli viac ako pri zasvietenom svetle. A tak sme prišli iba kúsok za vrchol Magury a radšej sa pobrali nazad. Vôbec to nebolo ľahké. Nebyť tu desiatkykrát tak tam aj poblúdime. Chodník nebolo vôbec vidno.

Pod Poľanou na Hriňovských lazoch

Na chate dáme spomínaný čajík a už aj letíme na parkovisko pre parťáčku Betku. Martin sa sám poslal domov a ja s Betkou a psíčkom Maxíčkom už po tme ideme na druhý čajík hore naspäť. Spoločne cesta ako vždy ubieha ako voda. Ani sa nenazdáme a už na chate sedím znovu. Ten čas ubiehal ozaj rýchlo, lebo keď sme vychádzali z chaty už bolo skoro 9 hodín večer. Krásny piatok za mnou :)

Ilustračná fotečka našej čajíkovej chatičky a nižšie ako to vyzerá pri krásnom jasnom večeri

Na sobotu sa teda moc nevyspím. 5:13 odchádzam vlakom spolu aj s bicyklom do Banskej Bystrice. O pol siedmej spúšťam hodinky a idem sa posnažiť zase pre mňa o čosi šialenejšie. O najviac kilometrov na bajku za minimálne posledné 4 roky. Uvedomoval som si, že bude zima, ale že bude aj pršať??? Predpoveď hlásila koniec dažďa už niekedy v noci.

Ale ja vychádzam z BB okolo Hrona, aby som nešiel hneď po ceste I triedy a zrazu sa to spustilo. Nečliapalo síce silno ale po polhodinke mi začali premokať topánky. Samozrejme návleky na nohy zostali doma, veď načo. Ešte ani len po asfalte nejdem, ale kadejakými krkahájmi pred a za Šálkovou. Mám za sebou 10 km nadávok a celý bodkovaný sa pomaly dostávam na normálnu neblatovú cestu. Zato na asfalte sa držalo toľko vody, že premočenie topánok bolo dokonalé a môžeme teda postupne vysýchať. 

Ilustračná fotografia pocitov pri prechode prvými 10timi kilometrami dažďom a blatom

Oblačnosť sa začína trhať a teplota ide pomaličky dolu. Ráno možno išla teplota aj nad 5 stupňov ale ako som postupne stúpal hore do Brezna tak v Podbrezovej už ukazoval teplomer iba 2°C. Začína mi byť zima na nohy a samozrejme šialene bolieť zadok. Na tomto bajku sedím 3x za rok. Veď akože cesťák. Nič, konečne budú kopce a tak sa trošku zahrejem. To som si ale neuvedomil, že na bicykli som hrozne slabučký. Už výstup na kopec nad dedinu Breza bol priam peklo. Stena do neba. Ta rovná zvislá cesta priam nemala konca v tej dedine.

Hore dopĺňam energiu a zisťujem, že riaditka mi idú odpadnúť. Aaaha. Nechce sa mi vyťahovať kľúče a doťahovať to ale potom sa predstavujem rozpleštený na zemi s rajdami v ruke a bycikel na mojom chrbte a tak radšej to aj so skrehnutými rukami v mokrých rukaviciach dotiahnem. 

Prichádza prvý zjazd a zima ako v ruskom filme. Zase snívam o nastavajúcom kopci. Konečne. V Čiernom Balogu sa cesta vyrovná a plynule prejde do dlhočizného stúpania do dediny Sihla. Sklon nie je príliž zákerný len tá dĺžka je nekonečná. Výše 10 kilometrov tiahleho stúpania zaklincovaného zapeklitým strmým polkilometrom. Som hore na Tlstom Javore a okolo mňa začína byť bielo. Kopčeky a stromy sú poprašené novým snehom. 

Pocity do stúpaní na vrchol Brezy či do dediny Sihla

Nestojím ale čo najrýchlejšie zbieham dokým nevychladnem ku dedine Sihla. Výhľady sú nádherne ale pre zimu to nezvládam odfotiť. Budem musieť inprovizovať s internetovými fotkami. Ospravedlňujem sa. Začína neskutočne z boku fúkať a pravá snežná chumelica začína. Mám čo robiť aby som to vypučil na vrchol dediny Drábsko. Stále sa nachádzam okolo 1000 mnm. Ešteže sa sneh neukladá aj na ceste. Celkom by to bol asi prúser na mojich slikoch.

Pocity pri prechode Tlstým Javorom

Malebná dedinka Sihla

Malebná dedinka Drábsko
Mám za sebou najväčšie stúpanie a s napoly odmrznutými nohami sa musím spustiť čo najrýchlejšie do nižších výšok. Zjazd do Hriňovej mal tuším až 15 kilometrov. Spočiatku bez klesania, za čo som bol aj celkom šťastný. Mal som tu česť krútiť pedálmi, ale potom sa terén zostrmel a 15 minút sa so mňa tvarovala ľadová kocka. Preťažko sa mi ale opäť podarilo otočiť kľukou a znovu sa na rovine okolo vodnej nádrže Hriňová trošku zahriať. Začína fúkať šialený protivietor. Čo to??? Konečne značka Hriňová. Musím jesť. Hneď sa pýtam miestnych kde a rýchlo letím dnu. 

Na Vodnej nádrži Hriňová

Netuším ako sa to tam volalo ale bolo to priamo na kruháči. Prišiel som tam celý mokrý, ledva sa hýbuci s bodkami na tvári, ktoré som si uvedomil po hodine, kedy som stihol spráskať polkilovu pizzu a liter kofoly, a nikto ma nevyhodil a tak milú obsluhu som už asi priam roky nevidel. Určite odporúčam. Boli moja záchrana :)

Po hodinke rozmrazovania som vyšiel von do krásneho slnečného dňa. Oblečenie samozrejme stále na mne mokré a tak hneď je tu tá istá zima. Ešte 2 kilometre klesám dolu mestom, ale potom to skrútim doprava smer Hriňovské lazy a stena do neba je tu opäť. Výživných 200 výškových metrov, ale tie výhľady stáli určite za to. Človek si uvedomí pri týchto výjazdoch koľko krásnym miest na Slovensku máme, kde by bolo hriech nebývať. Celkom to Hriňovčanom tam závidím. Ale tak nemôžem mať asi všetko.

Na lazoch v Hriňovej

Bajk parkujem na rozkokošníku Bystré, vrátka. Najprv ma skoro roztrhal jeden strážny pes dediny a potom hneď pri ceduliach druhý dunčo, roztomilé malé šteniatko. Ide sa na to. Konečne zmena pohybu. Do doliny Bystrého potoka aj trošku pobehnem, ale v doline iba chôdza. Veľmi pekná prechádzka. A hlavne teraz na jeseň keď je po zemi to nádherne sfarbené lístie. Za vyše polhodinky som na vodopáde. Keďže som sám ako prst a nemám s kým sa kochať touto nádherou tak vodopád prezrem iba v rýchlosti a letím rebríčkami okolo hore nad tento skalný prah. Som v úžase. Poľana nielen na mapách ozaj z hora vyzerá ako sopečná kaldera ale dokonca aj kamene sú tu čierne a tmavé sopečné. Skoro sa trošku cítim ako na Kanároch. Toto všetko mi dodá silu a pučím ďalej. Začína sneh.

Vodopád Bystré

Pomaly najprv lesíkom a potom lúčkou prechádzam na cestu ku horskému hotelu  Poľana. Konečne stretám zopár ľudí. Aj to vyzerá, že hore prišlo dosť ľudí autom. Okolo Prednej Poľany po lúkach a cez zjazdovku prechádzam cupitájúc po veľakrát chodníčku z pníkov kvôli premočenému podkladu do sedla Priehybina. Išiel som po rovine, ale teraz to tu zo sedla znovu začína. Posledných 15 minút na vrchol. Fučím koľko mi sily stačia. Myslel som si, že budem rád, keď to dám do 2 hodín, ale nakoniec sa selfíčkujem spolu s rozkokošníkom a snehuliačkom už za jeden a pol hodiny. 

Na Poľane


Čas dobrý len sa musím ešte dolu dostať a potom hlavne ešte doraziť okruh do BB. Pod Hotel Poľana idem po rovnakej trase, len dole nezbieham rovnako cez vodopád Bystré, ale po žltej turistickej značke. Spočiatku to vyzeralo na nemastný neslaný zostup v lese so spústou polámaných stromov, ale nakoniec som vybehol na lúky a lazy sa mi odkryli v plnej nádhere. Kde tu nejaká chatka na rozsiahlych pláňach striedajúcich sa z lesíkmi. Radosť si poskakovať. A takto až naspať ku bicyklu na Bystré, vrátka. Rýchlo nasadzujem prilbu, sadám na bajk a letím domov.

Cesta sa vlní po Hriňovských lazoch. Kilometre ubiehajú veľmi rýchlo lebo stále potrochu klesám. Vlastne až na vrch Detvy. Tam sa zvrtnem na sever a pokračujem po cestách III. triedy smer Dúbravy. Terén sa vlní stále ale teraz už bez väčšieho klesania. Prechádzam cez Očovu a okolo letiska až do dediny Zolná. Začína sa poriadne zmrákať, ale vedľa mňa ešte aj tak rozťahujú vetróňa na letisku. Celkom pekná podívaná.

Ešte raz na lazoch a idem domov

V Zolnej doprava smer Banská Bystrica. Nechce sa mi zastavovať a tak zatiaľ idem iba na zadnom svetle. Ale myslím si, že vodiči idúci oproti už musia poriadne hundrať, a tak po neskutočnej depkárčine v miernom stúpaní do Čerína sa nakoniec zastavím a tú čelovku si dám. Lepšia výhovorka na nevládnosť asi ani neexistuje. Pozriem do mapy a zistím, že tento pre mňa šialený kopec mal 50 výškových metrov na 8 kilometroch. A teraz mám vystúpať šialených 50 metrov na kilometri.

Už za poriadnej tmy sa prehúpnem cez kopec do Dolnej Mičinej. Prichádza posledných 150 výškových metrov do sedla a už iba zjazd do BB. Prepočítavam časy odchodov vlakov. Minulý týždeň som išiel naspäť do Vrútok o cca 17:30. Stíhnem to? Rúbem hore briežkom čo mi sily stačia. Nebol to moc ohromujúci teda výkon. Som ale hore.

Užívam si krásny, rýchly zjazd. Nastavenie čelovky na stlmenie svetla pri osvetlení autom asi nebolo to najšťastnejšie riešenie. Vždy pri prechode auta som na 2 sekundy nič nevidel a pri tej rýchlosti sa už čo to za dve sekundy predsalen stihne prejsť. Po okraji cesty po mne kukali zase svietiace očka. Ehm.. no radšej si nejdem ani predstavovať ako by dopadol taký stred bicyklíku a srny.

Ilustračná foto ako po ceste do BB

Ešte prechádzam pár ulicami v BB a za chvíľku som na stanici. Aj s parádnym 10 minútovým predstihom. Super, nech už je zajtra.

Ráno opäť vstávam aj keď nie v úplne projektovom čase. Veď ideme iba do Fatry. Vyrážam o 6:30, aby som vyzdvihol parťáčku Julču o 7:00 v Párnici. A tak si idem zamyslený a započúvaný do rádia smer Párnica. Nemarí sa mi niečo, že som videl Párnicu preškrtnutú na značke? Hm.. ani auta tu nie sú. A, konečne nejaké ide oproti. Prečo na mňa vyblikuje? O pár metrov zátarasa na ceste a vstup len pre vozidla stavby. A kurňa. Volám parťáčke, že sa ku ním už fakt nedá dostať. Nie že žijú na konci sveta. Oni už žijú za nim. Trošku rozčúlení si vymeníme pár viet a letím cez Ružomberok ďalej. Cesta do Štefanovej nakoniec trvala 2 hodiny!!!

Zato vymáhač peňazí sa na parking dostal asi rýchlejšie a hneď nám stihol za nič vyrúbiť 2€. Ani len sa neunúval strážiť parkovisko dokým sme o tretej neprišli naspäť. No nič. To už si ale my kráčame bahniskami smer Diery. Krásny začiatok za nami. Ešteže som si zobral turistické bagandže a tak vodu medzi prstami necítim.

Diery ako vždy krásne. Možno ešte krajšie po pár rokoch neúčasti. Postupne začína sneh. Rebríkmi prebehneme ako rakety a nad nimi autobus Poliakov. Uff ..toto musíme čo najrýchlejšie po posledný rebrík a reťaz predbehnúť. Celkom sme sa zapotili dokým sme obišli 50 metrový rad ľudstva. Ale stihli sme to. A potom sme sa ich nie a nie zbaviť. Až na poslednej cieľovej rovinke do sedla Medzirozsutce zmizli. Tam zase autobus Maďarov. Chvíľku sa kocháme výhľadmi a ideme na vrchol.

V Jánošíkových Dierach


Pred nami dnes ešte ani stopy. Máme prvovýstup. Nad lesom pribúda snehu ale stále to nie sú haldy, ktoré tak túžobne očakávam. Namiesto toho pod prachom bolo kopec na ľad zmrznutého starého snehu. Začínam hromžiť. 2x krok hore jeden dolu. Ale prejdeme aj posledné technické miesta a sme pri kríži na Veľkom Rozsutci. Oblaky sa začínajú trhať a vytvárajú krásne nebeské scenérie. Cítim sa ako v raji. Čo viac si priať?

Po ceste na vrchol Veľkého Rozsutca


Na vrchole



Budúca lyžovačka?


Zostup tiež celkom ušiel. Aj bez mačiek ktoré vlačíme v batohu. Postupne stretáme zopár ľudí, ale na to, že je nádherná nedeľa je ľudí ozaj pobiedne. A hlavne Slovákov minimum. Sme na Medziholí. Čas máme krásny a síl neubúda. Aspoň nie Julči a mne nemá už čo ubudnúť po včerajšku a tak za necelú hodinku už stojíme na Stohu. Moc sa nezdržíme, lebo aj keď nie silno, celkom studeno fuči na naše spotené oblečenie. Zato zbeh si užívame jedna radosť. Už po pár minútach lyžovania v pohorkach sme na Chrbáte Stohu.

Pri zostupe z Rozsutca


Sedlo Medziholie

sedlo Stohu



Posledný zapeklitý úsek je na Poludňový Grúň. Cesta bez konca a za každým ofajčom sa vynára ešte jeden ďalší. Pod nohami máme ale stále prašan a tak niet sa prečo mrzutieť. Sme hore. Teraz už len zostúpiť opäť do bežného reálneho života. Z Grúňa ešte kontrolujem možnosti zjazdu na lyžiach z Rozsutca, zo Stohu krásnymi svahmi pomedzi stromky do Šútovskej doliny a nakoniec na chatu na Grúni. Nejako sa po zjazdovkách zošmýkame až po chatu. Konečne jedlooo. Dávam si luxusný gulášik a kofolku. Parťáčka jaksi trucuje, ale ja na chate dobrému jedlu neodolám nikdy.

Cestou na Stoh



Zo Stohu


Krásne vyčistený od snehu vychádzame z úplne prázdnej chaty, do priam blata storočia. Už nám to je ale aj vari jedno. Pri stálom rozhovore sme nakoniec prešli aj posledný úsek, ktorý si pýtal, aby sme zadok prefarbili nahnedo, ale za pár minút sme boli bez ujmy aj tak pri aute.

Na hrebeni

Pohľad z Poludňového Grúňa smer Veľký Fatranský Kriváň

Cesta domov bola ešte zábavná, nakoľko auto sa rozhodlo nejako spáliť tiež viac kalórií ako som zvyčajne zvyknutý a tak po vysadení parťáčky v Párnici som v celkom už v slušnom strese išiel do Kubína na najbližšiu benzínku. Ale tak kto by čakal, že cesta z Vrútok do Štefanovej a späť je kilometrovo kvôli obchádzke skoro to isté ako do Blavy???

Vikend je teda zase opäť za nami a už teraz sa neviem dočkať čo prinesie ten ďalší.



Foto: Júlia Balážová, internet

utorok, 7. novembra 2017

Nádhera menom Holíš, Klapy, Nosice, adrenalín menom ferrata Skalka Kremnica

Holíš, Nosická priehrada, Klapy, Považský hrad

Ten pocit keď si myslíte, že je plán na víkend jasný, ale potom príde pár vymenených správ na sociálnej sieti a nakoniec sa ocitnete v sobotu na druhej strane Slovenska a v nedeľu neoddychujete ale pučíte na skalách v Kremnických vrchoch. Whaaaat? 

Výhľad na Klapy a Nosickú priehradu z Holíša

Každopádne som nečakal, že v sobotu ráno budem cestovať vlakom do Považskej Bystrice. Asi po roku výletov autom presadám opäť na vlak. Nie je to vôbec zlé. Ak Vám samozrejme nejde o čas. Ale pri spontánnych akciách by ani ísť nemalo.

Cesta na Lopatinu

Samozrejme meškám pol hodinu a tak po vystúpení sa ozlomkrky rozbehnem smer Krekášov laz nad Bystricou. Vybehnem hore, keď tu parťáčky mi volajú, že si dovolili prísť na zlú zástavku a spoj do Nimnice zmeškali. Prídu o vyše polhodiny neskôr.  Zaťahujem brzdu a dolu po lese, úplne mimo ciest a chodníkov smerom na Cerov, sa prechádzam a vychutnávam si jesenné ráno. Po zvery dnes ani stopy. 

Nad Krekášovým lazom

Vchádzam do chatovej osady a neskôr zbehnem až ku železničnej trati a ku nádhernej Nosickej priehrade. Nad priehradou sa drží hmla ale kúsok pred ňou už vidno preblysovať dnešné prvé slnečné lúče. Na priehradnom múre idem ale od tiahnucej hmly pri fotení prepadu vody zamrznúť. Ešteže do kúpeľov ide toľko schodov na rozohriatie. Na zástavke stretám svoje akčné parťáčky a teda peknému dňu už nič nechýba a môžeme vyraziť do kopčekov nad priehradou. 

Pri mori

Prepad vody cez priehradný múr alebo psia labka :D

Teraz neviem čo, ale zdá sa mi, že čas i vzdialenosť ubieha ako voda cez priehradný múr a ako šmahnutím prútika som sa ocitol na vrchole Holíš. Vodná hladina zo začiatku trucovala a nechcela pustiť od seba pani hmlu ale po pár minútach ju predsa len pustila a naskytol sa nám neskutočný pohľad na priehradu. Fakt je tu nádherne. Len ťažko sme sa dvíhali na odchod. Ale keďže ešte máme toľko krásy pred sebou tak sme sa asi po 324 fotkách predsa pobrali. 

Na Holíši

Z ničoho nič sa pred nami objavil parádny technický chodník spočiatku po uzučkom hrebeni neskôr po skalných stupienkoch a postupne sa premenil na šmykľavý koreňovo-blatovo-zalistený strmý chodník a jedinou záchranou boli rozostavané stromy ako brzdy po každých piatich metroch. Vychádzame na lúky Zábavy pod Holíšom. Jeseň sa nám ukazuje vo svojom najkrajšom šate a takto spolu s ňou schádzame do dediny Upohlav. Dlho sa ale nezdržíme a vrchom dediny prejdeme opäť plynulo do lesa. Na ceste všade kopec lístia a nad nami plechovo modrá obloha. Čistý raj. Po lesoch a lúkach prejdeme až do Dediny Udiča.

Na lúkach medzi Holíšom, Upohlavom až po Udiču







Prichádza cesta do neba. Pučíme, nedáme sa zahanbiť miestnymi turistami. Chodník je ozaj strmý ale zase nie je to večnosť a po polhodinke sa nachádzame na lúkach. Miesto ako stvorené na oddych ale my pokračujeme ďalej. Treba dávať ozaj bacha lebo po prechode krátučko lúkou treba opäť zájsť úzkym chodníčkom do lesa. Približne v mieste strmého hrebeňa na Klapy. Aj tak sa nám po pár metroch v lese podarilo chodník stratiť a ocitli sme sa niekde v traverze pod hrebeňom. Po lese pobehovalo ľudí viac a nezdali sa mi byť na hubách. Je to tam celkom biedne značené. A to spadnuté lístie na chodníku tomu nepridáva na orientácií. 

Pod vrcholom Klapy

Ale opäť nachádzame chodník a po druhej polhodinke sme na vrchole. Treba dať pozor. Najkrajší výhľad sa nenachádza na samotnom vrchole ale pri výstupe od Udiče kúsok pod ním. Pozeráme sa na Nosickú priehradu z opačnej strany ako z Holíša, ktorý sa teraz nachádza na druhej strane. Ešteže nás napadlo urobiť fotky aj tam, lebo hore už vznikali iba selfíčka s treťou parťáčkou fenkou Zarou. Aj keď tá si rada nechala fotiť hlavne zadok. Oddychujeme.

Na vrchole


Cesta do sedla Klapy je už znovu po farebnom lísti s pár krásnymi miestami na byvák. Ponad lazy menom Uhry prechádzame na Lopatinu. Po ceste sa nám čím ďalej tým viac vypína masív skalného zrazu Klapy. To sme vtedy ešte ale ani netušili, že keď prejdeme nejakých 15 minút na druhú stranu na Považské Podhradie, tak sa nám ukáže tak nádherne nasvietený poobedným svetlom Považský hrad. Aj ten uhol pohľadu asi nie každý pozná. Väčšina pozná asi tento hrad hlavne z diaľnice.

Cestou na Lopatinu





Na hrade nie sú vymáhači peňazí, jedine na čo Vás upozorňujú tabule je vstup na vlastné nebezpečie. Ľudí ako maku. Myslím, že tu chodí na víkendové prechádzky pol Bystrice. Nečudo. Hrad je v stálej rekonštrukcií a vyzerá, že opäť, aj keď veľmi pomaličky, znovu vstáva z popola. Z hradieb je nádherný výhľad na Manínsku tiesňavu ktorú z jednej a druhej strany strážia Malý a Veľký Manín. Po pravici sa nachádza už Považská Bystrica, pod nami Podhradie a za Váhom Považská Teplá, vľavo trošku ďalej sa vypínajú Súľovské vrchy.

Po ceste z Lopitiny, Považský hrad a Manínska tiesňava

Na hrade


Považská Tepla, Manínska tiesňava a Malý a Veľký Manín

Nič poďme to ukončiť alebo?

Prechádzame Podhradím cez derivačný kanál Váhu ku samotnému Váhu popod  diaľnicu. Chcem využiť provizórny stavebný most, ktorý tu má byť podľa satelitných snímok asi kvôli niekdajšej stavbe diaľnice. Lenže diaľnica je už dávno hotová a tak čo po ňom zostalo je pár trčiacich kameňov. Brodom sa to tiež nedá nazvať. Nuž nič. Toto ma nezastaví. Vyzúvam sa. Tenisky do ruky a ideme na to. Baby sa na mne celý čas rehocú niežeby ma trošku podporili. Keď prišlo prvé zaváhanie a zakolísanie hneď ma posielajú naspať. Mali mi povedať radšej heja, heja :D ..a skončil by som po uši vo vode. Keby to bol brod tak by aspoň to dno bolo rovnejšie. Možno nie menej klzké ale rovnejšie rozhodne. Takto mi nohy lietali všetkými smermi a zapadali pod skaly. A tak som sa smutný po 10tich metroch vrátil naspäť. Zlyhal som na plnej čiare a so slzičkou na krajíčku pomaly spolu kráčame do Považskej. Maninská tiesňava a Veľký Manín odolali. Nevadí. Aspoň som mohol o polhodinku s parťáčkami pokecať viac :) 

Tie už mali v Bystrici pripravené odvoz naspäť do Bystrice Banskej a do Brezna a ja ako pre kráľa som mal po desiatich minútach na stanici vlak do Vrútok. Deň ubehol ako voda, ale zážitky zostávajú v nás a teda už iba nachystať veci na ďalší deň plný dobrodružstiev a hybaj trochu pospať.

Smutný návrat po neúspešnom prechode Váhu




Ferrata Skalka Kremnica

Ráno ani tento deň neštartujem auto ale pekne na stanicu a vlakom do Banskej Bystrice. Prvýkrát vidím Bystricky Terminál shoping centrum. Vyzerá to zaujímavo len som bol trošku dezorientovaný kde mi zobrali zástavky. Až SBSkári ma museli naviesť do podzemia aby som nezmeškal parťáčku Mišku a vlastne celý dnešný výlet na ferraty pri Kremnickej Skalke.


Parťáčka ešte odpadávačky od rannej únavy, ale ako sme vystúpili tak to išlo. Pustili sme sa poza Kalváriu v Tajove a okolo Tajovskej kopy, ktorej výnimočnosť sme nejako nedokázali ešte takto zrána precítiť, do bezmennej dolinky. Pripomínalo mi to niekdajší výlet ku neďalekému Malachovskému vodopádu. Ako sme sa blížili ku Suchému vrchu tak okolo nás pribúdali rôzne ohrady pre kone a dobytok. Až sme naraz mali kone všade okolo seba. Pásli sa tam akoby boli vo voľnej prírode. Nuž a potom to prišlo. Pred nami ako na dlani súboj titanov. Dva samce sa pustili do seba. Ehm.. myslím si, že asi len ten objemnejší sa pustil do toho chudáka. A tak mu za 5 minút naložil a potom hrdým cvalom sa vrátil naspäť ku kobylám. Ten druhý odfrkujúc odišiel na prázdno. Aj máme kompromitujúce video, ale kvôli veľmi autentickému komentovaniu nie je moc zveriteľnené. Každopádne mali sme rešpekt pred týmito veľkými a silnými zvieratami.

Už po mne zazerá ten hnedý koho mu to chytám :D

Vpravo budúci víťaz, vľavo porazení a v strede trofej

Na Suchom vrchu chata zavretá a teda máme po raňajšej kávičke. Ešteže nás majiteľ nechal aspoň najesť na lavičkách. Teplomer ukazuje príjemných 5°. Poďme sa teda radšej hýbať. Parťáčke chcem ukázať veľmi zaujímavý chodník rebríčkami na Trávny Ždiar. Trošku ale poblúdime. Ani za toho som si nepamätal kde mám hľadať v tej rúbani chodník na vrchol. Nakoniec sme ho našli o pol kilometra nižšie. Neviem sa vynadívať na tu krásu ale parťáčka Miška vyzyvuje. To kdee sme. Poďme na tú ferratu. Chcem počuť výskanie od radosti predsa.

Chodník na Trávny Ždiar

Dlho prechádzame zvážnicami až na Králiky. Po ceste prechádzame okolo nádrže Mútne. Všade sú veľké trávnaté pláne ale počasie nám nepraje a sychravosť na nás pôsobí dosť depkársky. Ešteže je stále o čom rozprávať a úsmev na tvári ani jednému ani teraz nechýba.


Nad nádržou Mútne

Cez dedinu Králiky prejdeme až do lyžiarskeho strediska kde po snehu ešte ani stopy. Bufet, či reštika zavretá a teda na kávičku neprišiel čas ani tu. Chvíľku posedíme ale teplota sa ešte asi viac priblíži k nule a tak čo najskôr ideme pučiť zjazdovku. Raz strmšie, inokedy miernejšie. Prechádzame okolo schátraného skokanského mostíka a dobreže nám slzičku do oka nevstislo keď vidíme ako si nechávame všetko schátrať.

No a poďho do Bystrického sedla. Terén sa zostrmie ale pri hlbokých úvahách a filozofických témach nám cesta do sedla ujde ako voda. Ideme hľadať ferratu. Má byť kdesi na hrebeni. Ešte pred dvomi hodinami mi volal kamarát, že či už sme tam, že im sa to nejako nezdá a nevedia ju nájsť. Hm.. poďme teda hľadať aj my. Kecáme, kecáme keď tu zrazu sme na vrchole lyžiarskeho strediska Skalka. Chvíľku ešte prejdeme hrebeňom, ale to už okolo nás pokukujú boulderovacie skaly a za chvíľku nás víta tabuľa s plánikom jednotlivých ciest. V hmle sa podľa toho nedokážem zorientovať. Poďme teda za ostatnými.

Do Bystrického sedla

Už sa nám to blíži k ferrate

Prechádzame blatovým tobogánom až ku prvým kramľam a lanu. Poďme sa obliecť. Zostupová cesta obtiažnosť A, B ale ten zostrmujúci tobogán nás prehovoril, že sedák si dáme už tu. Neviem akú životnosť dávajú tvoritelia týmto stupienkom v bahne ale podla mňa tam už po zime nebudú. Aj pre ten abnormálny nával ľudí. Aj teraz v hmle a v strašnom blate po topiacom sa snehu sme stáli v kolónach. Aspoň sa ferratka poriadne prečistí od všetkého čo tam nedrží napevno.

Zostupujeme po blatíčku

Stále iba zostupujeme


Na konci zostupu ešte prejdeme jeden mostík s úzučkými priečkami a sme na nástupe. Hneď z boku na nás kuká smutne prázdna Ečková ferrata "Výzva". Kolmá stena bez stupačiek asi minimálne v tomto vlhkom počasí odradila veľa ľudí.  Aj keď myslím si, že veľa ľudí preverí aj počas krásneho suchučkého počasia bez vetra a zimy. Ideme postupne. Najprv Bčko. To ide celkom rýchlo po strmej skale bez náznaku nebezpečia. Vchádzame do pukliny. Tu sa trasa rozdeľuje na dva varianty. "Komín" alebo doprava "Trubačová veža" ..chceme ísť najprv variantu obtiažnosti B a tak preliezame úzkym priechodom medzi skalami do jedného z komínov. Tento úsek sa dá obísť po rebríku po kolmej stienke s obtiažnosťou C. Chvíľku idú ešte cesty spolu ale následne odbočíme doprava a úzkym hlineným chodníkom na okraji skaly, ktorý podľa mňa tiež dlhú životnosť nebude mať, pretraverzujeme až na strmý pilier na vrchol vežičky. Odtiaľto by mali byť nádherné výhľady. My sme videli jedine seba. Hore, na Trubačovej veží, sa nachádza kríž a odtiaľ prechádza vzdušný mostík v podobe jediného lana a dvoch lán na prichytenie rukami a ferratového setu na druhú stranu 20 metrovej priepasti. Sme na vrchole. Ruky zmrznuté na totálku ale ideme znovu. Po blate a zostupovej ceste zlezieme naspäť ku križovatke ferrát "Výzva" a ostatných a prejdeme už cez spomínaný Cečkový rebrík do ferraty "Komín". Jeden chalan pred nami sa celkom zasekol a vydával nad nami čudné zvuky. Ešte predtým parťáčke rozprávali iní ferratisti o tom ako videli niekoho chrčať po páde zo skaly. Parťáčka s úžasom sleduje ako sa tomu pred nami trasú nohy ale nedala sa zlomiť týmito okolnosťami a hore vybehla ako veverička. Len sme trošku predýchali na pár úsekoch. Každopádne toto je už ferrata kde treba aj ruky. Čiže treba doma činky dvíhať. Ehm.. radšej lozte po skalách a buďte v prírode. Parťáčku opúšťam pod vrcholom a bočím ešte na krátky 8 metrový úsek "Kominárska" cez Čiernu dieru. Celkom to dalo zabrať. Tu už stupačky chýbali a hneď to bolo cítiť. Ledva som sa hore vyškriabal a poriadne som sa zadýchal. To Ečko bude asi takéto len 8x dlhšie. Treba trénovať a hlavne naučiť sa používať skalu. Nie lano.

Začiatok výstupu

V úzkom priechode skalami

Nadherné scenérie ..tmavšia bodka hore pred skalou je človek prichytený pri prechode lanom na druhú stranu z Trubačovej veže

Lanový most z Trubačovej veže

Kríž na Trubačovej veži

Sme hore. Celý špinavý od blata. Ešte aj na tvári a po prilbe škrabance od úzkych otvorov v komíne. Bola to poriadna chuťovka. Možno je táto ferratka krátka ale o to viac zábavná. Ostatné sa na ňu na Slovensku nechytajú. Myslím v porovnaní s Martinkami, či Kyseľom. Tým, že všetky tri cesty idú vedľa seba dodáva to tomuto miestu veľmi veľa zábavy. Také zábavné adrenalínové centrum v lese. Cez leto tu budú ale stráášne plnky. Vidím to na nočné lozenie počas teplých letných nocí. Lebo my sme teraz celkom odmŕzali. Najviac asi na ferrate v komíne. Tam ma natriasalo od zimy skoro už pol metra od zeme. Treba sa poriadnejšie obliecť. V čistých zbytkoch snehu sa snažíme trošku opucovať, aby nás vodič do autobusu zobral. Aj keď mi to prišlo ako boj s veternými mlynmi. Ja som tento boj vzdal. Parťáčka asi až za polhodinu. Predsalen nežnejšia polovička ľudstva by mala byť čistejšia. Od nových parťákov z ferraty vyfasujeme po palacinke, prehodíme pár slov a my sa poberieme do Tunela a oni na skalku.

Už som raz bol na sedle Tunel ale že to je ozaj tunel som netušil. A čo tam vlastne robí??? Nejako sme si to nestihli v tej zime prečítať. Žeby dobré miesto na byvák? Možno raz, uvidíme. Každopádne je to fascinujúce.

Tunel v sedle Tunel

Postupne zliezame z hrebeňa Kremnických vrchov naspäť do civilizácie. Všetky chaty v lese pozatvárané a možnosť jedla prichádza až v samotnom Tajove. Zastavíme sa na víťazný rezeň a cestoviny. Po celom dni to spráskame tak rýchlo, že sme aj stíchli na pár minút. S plnými bruškami ešte dokončíme okruh až na námestie pri kalvárií v Tajove, kde nás už našťastie po tme autobusár naberie aj takých špinavých.

V Terminále sa už iba rozlúčime a už teraz rozmýšľam nad ďalšími zážitkami v horách. Nech už zase môžem prebádať niečo nové. A o tom, že ešte aj na Slovensku je toho mnoho niet pochýb.




Foto: Em Vincentka, Janka Rajnohová