pondelok 12. februára 2018

Na lyžiach hrebeňom Lúčanskej Malej Fatry

Posledné dni hlásia zlepšovanie počasia. Priam hlásia slnečno na víkend a keďže som aj potreboval vrátiť skipass kartu vo Valči, lebo máme hlavu deravú, tak sa v sobotu rozhodnem to spojiť s hrebeňovkou Lúčanskej Malej Fatry.

Perinbaba :)

Prvý deň

Spočiatku to aj vyzeralo na nejakých parťákov, ale nakoniec som zostal sám ako prst. Možno aj dobre. Volím o pár hodín dlhší spánok a z domu vyrážam až okolo desiatej. Lyže na chrbát, zadok na sedlo bicykla a hybaj na autobus do Martina. Asi by mi to už aj chýbalo keby som znovu mal začať chodiť na aute. Myslel som si, že ako na ňom začnem jazdiť, už nebude cesty späť, ale už pár mesiacov žijem bez neho a je to celkom aj akčné. Ale poďme opäť k veci.

Autobus prichádza do Valče okolo 11:15 a mám teda trištvrte hodinky dostať sa na svah. Ešte 3 kilometrová vychádzka. Povedľa cesty a zjazdovky sa práve naháňajú Sparťania. Nemám rád moc tento šport ale keď sa nad tým zamyslím. Koľko ľudí ma rado to čo robím ja? Už som obutý a ideme šľapať.

Idem lesíkom povedľa zjazdovky. Sparťania idú presne po mojej trase. Alebo ja idem po ich? :P Ale nejako sme sa zmestili, len mi trošku rozryli aj posledné zvyšky snehu a tak sneh už bol dosť hnedý. Nedbám. Baví ma to. Nad zjazdovkou je už ale sneh čisto biely a postupne, každým výškovým metrom, ho pribúda. Spočiatku, na tomto neznačenom chodníku smer Hnilická Kýčera, ešte bolo vidno zopár starých stôp ale hlbšie v lese každá jedná skončila a už som bol len ja a príroda. Kde tu mi cestu križovala stopa vysokej či nízkej zvery. Jedenkrát bol na prechádzke aj takto v zime macko. Stromy boli zahalené do prenádhernej námrazy. Cítim sa ako keby tadiaľto len nedávno prešiel Mrázik. Keď prichádza hmla tak les dostáva novú magičnosť. Niekedy, keďže po zemi sú popadané stromy a sú zasypané niekde aj pol metrom naviateho prašanu, mám aj strach, že sa zaborím macovi rovno do bytu. Našťastie nie a za hodinu a pol od spodku zjazdovky som na Hnilickej Kýčere. Stretám prvých aj posledných ľudí.

Chodník lyžod smer Hnilická Kýčera :)






Pozdravím ich a ja valím ďalej, už po červenej značke, smer sedlo Majbíkova a Martinské hole. Po stope stále ani náznak. Hrebeň je dosť rovinatý a tak pásy nedávam vôbec dolu. Celkom ma začínajú baviť aj zjazdy. Treba precíznejšie vyberať cestu ako na pevných lyžiach. Bola to sranda. Ta ma ale prešla keď som sa nechal pred sedlom Majbíkova zlákať asi týždeň starou stopou. Ta ma doviedla do totálne hustého lesa a mal som čo robiť aby som sa odtiaľ priam vyškriabal. Lyže samozrejme stále na nohách a tak 30° svah s polámanými aj stojacími ihličnatými a neskôr listnatými stromami, ktoré mi vkuse sypali svoj námrazový oblek poza golier, bolo celkom na depku. Po pár minútach som bol totálne zasnežený a neskôr už aj totálne mokrý. Predsalen som mal na sebe len termo a všetko sa to na mne topilo.

Niekde na hrebeni


Cez túto húštinu som sa nakoniec predral, ale už teraz ľutujem toho, kto sa odhodlá isť to isté po mojej stope. Od sedla Majbíková už zase idylka aj keď v listnáčoch to bol stále boj s námrazou čo sa mi sypala na hlavu. Cesta ale ubieha ako voda a za chvíľku som pod Hornou lúkou. Konečne stopa. Dokonca bežkárska. Samozrejme rozrytá pešiakmi. Tak vlastne doteraz neviem či to bola nejaká výhra. Každopádne už som na hornej Lúke. Asi za nejaké 4 hodiny z Valče.

Námraza všade :)


Na samotnej lúke to šlo fajn. Bola tvrdá škrupina a neboril som sa ako dvaja pešiaci čo šli asi jediný týmto smerom. Prišiel les a ja si užívam už ako profík zjazd. No ale potom to prišlo. Posledný kopec na Veterné. Zase tá šialená námraza. Už ma to ozaj omŕza. Konečne som z toho hnusu von. Ale ako som vyšiel von tak prichádza na lúkach zima. Našťastie nefúka. Od Veterného už je tvrdo a so stopou. Na Veľkú Lúku prichádzam už nie s premočenými ale tvrdými rukavicami od mrazu. Rýchlo zhadzujem pásy, obliekam sa a letím čo najrýchlejšie dolu. Na chate nezastavujem. Asi by som si moc nepomohol keďže aj tak mám všetko mokré. Prsty na rukách mi idú odmrznuť. Idem si odkrútiť ruky aby som ich zahrial.

Na Veľkej Lúke pred zotmením



Na lyžiach schádzam až kúsok pod delo ale tak už je na zemi ľad, či kamene. Čert vie pri tom šere po piatej poobede. A tak lyže na chrbát a poďho stále behom dolu. Musím sa zohriať dokým zídem po mostík aby prsty ešte vedeli robiť niečo viac ako nejaké hrabličky. Tam prezúvam a ďalej už idem iba pešo. Po ceste mi zastavuje tuším pizzeria auto alebo čo. Nakoniec sa nechám zviesť a zisťujem, že to je tiež nejaký parťák lyžiar a tak cestou ku Harmonke po bicykel aj pokecáme. Odtiaľ už iba nasadnem na bajk a za chvíľku som doma. Dnes to bol celkom dobrodružný a ťažký výlet. :)

Druhý deň

Na druhý deň sa zase nedá skoro s nikým normálne dohodnúť, tak nakoniec z toho vznikla dohoda, nedohoda, že o jednej som šiel sám na Minčol z Piatrovej. Idem si dať trošku aj s druhej časti hrebeňa. Je pravda, že som bol pozývaný aj na hry, ale to je tak keď to v hore tak milujete a ešte viac milujete výškové metre. 

Sedlo Okopy pod Minčolom

No po vystúpeni z auta na konci asfaltu to vyzeralo ozaj všelijako. Ja, že idem šľapať, ale zídem ku potoku a hneď prvá výzva je nepadnúť v lyžiarkach a s palicami a lyžami v ruke do potoka pri jeho prechode. Prvá výzva zvládnutá. Pozriem ale pred seba a tam iba pár fliačikov snehu. Toto ma už ale nemôže zastaviť. Zvládol som včera Sparťanský terén predsa. A tak teda nejdem turistickým chodníkom ale krížom krážom cez snehové polia. Kde tu technickejšie pasáže pri prekračovaní popadaných stromov, kde tu strmých svahov, pomedzi skalné útvary alebo nakoniec totálne zamrznutý potok do ľadových kaskád. Pri tomto som sa už aj zapotil. Mal som čo robiť veriť tomu ľadu že ma udrží a dokonca nezhodí naspäť do potoka. 

Ešte v sedle


Ale zvládol som všetky tieto nástrahy a postupne snehu začína pribúdať. Už na Diaľnej ho bolo toľko, že sa tu obul aj nejaký bežkár. Ale postupne toho snehu bolo ozaj na mraky. Zase raz pol metrové záveje prašanu. Predo mnou šli dvaja ľudia a vyzerá že mali čo robiť. Niekde sa borili určite vyše kolien. Okrem nich po tom ako bežkár odbočil na miestne zvážnice tu nebolo asi nikoho tiež minimálne týždeň. Pravdupovediac ešteže tu boli aspoň títo dvaja lebo sledovať chodník by sa mi teda nechcelo. A tak raz po ich stope, inokedy povedľa, keď ma to už nebavilo sa predierať v tej ich, som sa dostal až na hrebeň do sedla Okopy. Bolo to ozaj nádherne. Tak zasnežené stromy človek u nás len málokedy vidí. A všade naokolo nedotknutý prašan. Kde dofrasa sú všetci ľudia? Veď toto bola prašanová geniálnosť.

Do sedla Prašivé



Na Minčole sa mi zase nechce dávať dolu pásy a tak si to "valím" na nich do sedla Prašívé. Sprevádzaný som len peším chodníkom, ktorý tu už je prešľapaný a pár stôp lyžiarov či bežkárov. Ale nebol problém si nájsť svoju lajnu. Až v sedle sa pripájam na prešľapanú stopu a idem si vykračovať smer Martinky. Keď tu zrazu turisti. Dozvedám sa, že to boli tí dvaja čo prešľapávali cestu z Karvaša a Bláhovca a majú namierené po žltej na Kolóniu Hviezdu. Zistili, že chodník zrejme prešvihli a tak sa ma pýtajú na cestu. Čo som si všimol tak smerom na žltý turistický chodník šiel jediný bežkár a aj z vlastnej skúsenosti viem, že je to tam dosť o hubu nezablúdiť v čase snehu. Nikto tadiaľ zrejme nechodí. Ale keď zvládli prešlapanie chodníka na Minčol smerom nahor, tak nemám o nich obavy. Koniec koncov, keď sme tam naposledy zablúdili aj my, tak vždy sa proste dá križovať nejakú zvážnicu a po nej už zídu aj chromí.

Pod Krížavou


Môj chodník na Martinky je priam geniálny. Stopa raz za čas koliduje s turistickým rozbitým chodníkom ale nie je to nič strašné. Pod Križavou sa nechám zlákať stopou vedúcou kdesi doľava okolo vysielača. Dávam si ale pozor aby ma nezviedla nakoniec do nejakej muldy. Lebo ževraj tu sú a vyzerá, že to tu musí byť priam geniálne na lyžbu teraz, ale na také veci nemám čas. Za chvíľu sa ocitám pri vleku na zjazdovke C. Ešte toho tu veru mam málo pochodeného.



Prichádzam na chatu, že si idem dať piv, keď tu zisťujem, že peniaze zostali doma. No koniec. Čo ja idem robiť? Ešte mám kopec času do ďalšieho programu. Rýchlo volám parťáčke či sa nedá posunúť štart Valče aspoň o 15 minút skôr. Vyšlo to. A tak iba nateraz v chate na internete trošku počučím a idem sa polyžovať.

Prilbu, keď ju už mám, radšej dávam na kotrbu a letím zjazdovkou dolu. Potom kilometer asfaltkou s čudným hnedým snehom a potom ideme na to. Šupneme si hneď prvú krátku skratku potom sa vydám smerom po zvážnici ale už ma niekoľkokrát lanárila tá rúbaň a cesta pod ňou a tak si to švihám tadiaľ. Všetko fajn až na ten posledný trojmetrový skoro kolmý padák na cestu. Ale vravím si keď to zvládol ten predo mnou čo som ja horší? Tak teda síce kostrbato ale som dolu aj ja. Zase si potom šupnem jednu skratku rúbaňou a potom až po rovinku klasicky. Tam ale nejdem skratkou ďalej lebo už viem že je to tam ľadovo skalné ale odbočím na zvážnicu. Už, už rozmýšľam, že idem vyzúvať keď tu zrazu sa mi zapáči les podo mnou. Nakoniec z toho bola geniálna lyžba. Podklad bol tvrdý sneh a asi tu zasvieti slnko ozaj minimálne a tak som zlyžoval až na zvážnicu pod 800mnm. To som si ale potom uvedomil, že som na zvážnici smer Vrútky. A tak si ešte trošku zakorčuľujem a som dve skratky pod delom. Odtiaľ už ozaj pešo až po mostík kde ma vyzdvihnú parťáci na ďalšie zážitky do Valče.

S parťákmi vo Valči

Hej no, bol som zlanárený na lyžovačku. Ale tak ideme sa trošku poučiť lyžovať. Prečo nie keď to stojí 5€. Škoda, že lanovka nejde. Ale aspoň to bolo kopec zážitkov. Pre niekoho je poma poriadne dobrodružstvo. ;) A tak sme sa ujazdili do nepríčetna. Trošku aj zima bola, ale to sme vykryli zopár zjazdmi šusom. Parťáčky sa pustili aj do snowboardovania. Celkom ma to aj lákalo, ale nebudem im brať ich výstroj. Už čo to som lyže uchmatol, nie ešte snowboard. Spravili sme si aj zopár alkoholických a selfie priateľských fotiek a totálne vyhladnutý sa pobrali do reštaurácie Berries. Ja som to vedel, že sa im tam bude páčiť. :)


Ako šmahom prútika sme tam spráskali slané, horúcu čokoládu, paštétu s hriankami a neviem čo ešte iného šmakového a takto s úsmevom na tvári a trošku zaplnenými bruškami sa pobrali domov. Je nedeľa deväť hodín večer a máme ďalší krásny víkend za sebou. Na týždeň sa moc netešíme ale o to zase viac sa môžeme tešiť, že za 5 dní tu máme víkend opäť.



Foto: Filip Smutný a ja

pondelok 5. februára 2018

Hore dolu Generális

Raz Ti mi tak napadlo čo tak neskúsiť 24hodinovku na lyžiach. To som ale skoro hneď zmietol zo stola či mi nešibe a naraz z toho bola 12hodinovka. Predsalen zatiaľ sú skúsenosti minimálne. Ako sa ale blížil víkend D tak postupne aj mizol sneh. Po minulotýždňových snehových orgiách už ani stopa a je ohrozený už aj dojazd na Zajacovú. Vysielam parťáka Maja na prieskum ale aj tak mi to nedalo a spolu s Kajakom tam letíme pozrieť už v piatok poobede my.

Náš podporný tím :)

Už o štvrtej poobede stepujeme na štarte na vrchu Šútova pripravený na výstrel. Po Zajacovú to nesílime a vlastne ani potom len keď tie kopce my máme tak radi tak sa do toho zahryzneme poriadne a s chuťou. Ani sa nenazdám a spravím si druhý najlepší čas. Iba o tri minúty horšie ako osobák a to parťkák išiel s poriadnymi závažiami. Nie je o čom, je to bušič ;)

Hore to pivko istí. Cesta smerom hore skontrolovaná a tak ešte treba skontrolovať cestu nadol. Padla aj trochu hmla ale generális poznám už ako svoju posteľ a tak zase zablúdim na lyžiarsku chatu. Po tme sa mi zdá nereálne trafiť tu úžinu po obrovskej lúke pod chatou. Je pravda, že som si to celkom púšťal smerom nadol ale ísť neosvetlený smerom hore stredom lúky??? Toto nech sa každý čo najskôr odnaučí lebo nie že sa niečo stane mne. Lež ako dopadne ten koho zrolujem. Vždy po strane a osvetlený poprosím. Áno a ja trošku pomalšie zas.

Doma som už o siedmej a teda je dosť času aj čosi pospať pred projektom. Pred šiestou som už vo vlaku a 6:30 vyrážame do nepoznaného. Na pláne je nakoniec prvýkrát zdolať na lyžiach 4000m+. 

Začíname pri svite mesiaca

Nad Zajacovou

Prvý výstup bol s príjemým úsmevom a krásnym východom slnka. Síce nie priamo s červenou guľou ale prebúdzajúca sa príroda do nového rána bola úchvatná. Mali sme krásnu inverziu a celkom čistý vzduch. Na chate nás čakali po ťažkej noci miestni Turianskí bušiči. Vypili sme s nimi Chlebský čaj a hybaj dolu prvýkrát.

Druhý raz to šlo tiež ako po masle. Aj keď už niečo bolo cítiť. Ale inak nič výnimočne sa neudialo. Tentoraz sa na chate nezastavujeme ale hneď valíme dolu. Opäť si užívame skoro Manchastrovo zratrakovaný ranný Generálik a následne dnes celkom tvrdý lesík. Na druhý raz konečne zisťujeme aj ako máme preletieť kamennou zvážnicou pod skládkou smerom dolu. Treba sa len pustiť po pravej strane a až na konci pred zákrutou brzdiť čo sily stačia.

Zratrakovaný Generális


Slniečko pomaly vychádza

Vysmiati po prvom výstupe

Tretí raz prichádza prvýkrát depka. Ani jeden to ešte ale na sebe nedáme znať. Ešte aj veľké plány máme, že dnes by to možno aj na 5000 výškových šlo. Ale prišiel Generál a ja už hľadím iba na lyže a dopredu radšej ani nepozriem koľko mi toho ešte chýba po chatu. Ale v autopilote to celkom prešlo. Dávame si prvú väčšiu pauzu.

Ja spráskam jaterničku, klobásku, asi 6 krajcov chleba, feferónky, baranie rohy, chren či horčicu, ešte to zalejem čajom s kofolou a mám čo robiť aby som sa rovno postavil nie to ešte raz toľko prešiel. Ako som čakal tak cestou dolu sa niečo utriaslo ale hore som teda v top forme na štvrtý raz nebol. Dolu sme ešte stretli partiu bušičov kamarátov, a tak sme trošku aj pookriali na duchu, ale hore nám to aj tak nejde ako sme očakávali. Ale nejako sme sa tam znovu raz dostali. Bez zastavenia zbehneme dolu.

Generális


Piaty raz bola teda agónia. Sily ako keby sme hore na chate nechali, zjazd nám už poriadne rozbíja stehienka a mám čo robiť aby som Kajaka prehovoril ísť ďalej. Ale samého ma tam nechce nechať v tak zúfalom stave a tak ideme hore znovu. Vééľmi pomaličky ale myslím si, že isto. Pred Generalisom šupneme ešte do seba energeťák s banánom a nejak to dobojujeme až po chatu. Dokonca aj tak s časom pod jednu hodinu. Tam nás čaká banda. Tí nám teraz dodali asi najviac síl. Aj tie vypálené slivky ale o čomsi vypovedali. Bušiči šli pomaličky dolu, ale prehovorili sme ich aby ešte aspoň raz Generála šupli a takto nás podporili. My zbiehame opäť po Zajacovú.

Posledný šiesty raz to bolo už asi v tranze alebo čo ale išlo sa celkom dobre. Tuším znovu čas okolo 50-55 minút. Som nadmieru spokojný a máme čo robiť prehovoriť sa neisť to ešte siedmykrát, Ale na to už morál nebol. Na Generáli stretáme našich už zjazdovať. My si to ale ešte musíme vypučiť až hore. Tam už nezastavujeme a letíme za nimi. Predsalen nepôjdu kamikadze skalami dolu ale budú si niečo musieť niektorí aj pošľapať napešo. Tak aj bolo. Dobiehame ich na Zajacovej. Baby odtiaľ napešo, my na lyžiach až skoro do Šútova. Lúčim sa s parťákom, ktorý mi pomohol zase posunúť svoje hranice o kus ďalej a ostatní všetko Turčania sa poberieme ešte osláviť dnešok do cukrárne v Sučanoch. Tam sa tak napráskam, že doma už nedokážem druhý ani tretí obed zjesť. Bol to super deň.

Deň kedy sme boli raz hore a raz dole

Aftérka v cukrárni

V nedeľu som ako mechom bachnutý. Ledva sa držím na nohách ale keď parťák projektista vraví, že dnes dá 2000 m+ tak ja musím tiež. S parťáčkou Alex vyrážame smer Valča. Alex sa ide polyžovať a okúpať s Turčianskymi nánukmi a inými tučniakmi, medveďmi či naháčmi a ja teda trošku pošmochtliť na pásoch.

Po dvoch výšľapoch po tom hlúpom technickom snehu som mal takú depku, že som si dal hot-dog za 2,1€. Ešteže potom som uvidel na lanovke sediacu vysmiatu Alex. Na vrchole priberáme ešte ďalšieho parťáka a spolu sa poberieme rýchlo preč od zjazdovky. Trošku sme sa boli prejsť hrebeňom. Cesta to pekná ale kto by to potom šiel naspäť a tak po necelých dvoch kilometroch sa otáčame a ideme znovu do kraja depky.

Na potulkách nad Valčianskou zjazdovkou

,
Alex a ostatní sa teda šli kúpať a ja šľapať. Po zjazdovke už ísť aj kvôli bezpečnosti nechcem a tak hľadám cestu lesom. Prvýkrát idem skoro po hline namiesto snehu ale vždy lepšie ako oproti idúcim lyžiarom na svahu. Zošmýkam sa po ľade na zjazdovke dolu a ešte si to takto aj keď už po snehu otočím ďalšie dva razy. Mám 5 výstupov. Na dnes úplne stačí. Poďme jesť.

Konečne zase jedlo :)

Parťákom otužilcom zostal jeden voľný lístok na guľáš a tak som ich mal rovno dva. Alex si zase kúpila dva lístky do tomboly a vyhrala jedno vínčisko. No nekúp to. Pokecali sme s úplne super ľudmi a takto príjemne unavený sa pobrali po akčnom celom víkende každý domov. No povedzme si na rovinu. Nie je radosť žiť v Turčianskej kotline a ešte aj v kruhu tak skvelých ľudí? ;)



Foto:Lukáš Hladký, Alex Valentová, Juraj Krajčí

pondelok 29. januára 2018

Krivánske zjazdy a jeden rýchly presun dolu svahom

Týždeň sa blíži ku koncu tak nezaháľam a v piatok valím hneď z roboty s parťáčkou Alex do Jasenskej. Keď už, tak nech polyžujem aj niečo iné ako len zjazdovku na Martinkách. Na druhej strane dovalí sa aj parťák Miro, ktorý nám tvrdí, že stojí po lyžiarskom na základke tento rok prvýkrát na lyžiach a tak som si myslel, že idem na neho trošku dohliadnuť.

Východ Slnka na chate pod Chlebom

Na svahu štartujeme približne o štvrť na štyri. Máme tým pádom nejaké 4 a pol hodinky do zhasnutia. Alex beží na lanovku ja na pásoch povedľa zjazdovky. Prvých 5 otočiek dávam v rýchlom tempe a trošku trénujem aj lepenie a zhadzovanie pásov. Lenže potom Alex vypnú vlek a tak skončíme na pivečku.

Lyžujeme do nepríčetna

Po druhom parťákovi ani stopy a tak keď opäť zapnú lanovku idem už v kľudnejšom tempe pokračovať. Až na 8mi výšľap sa pridávam ku Mirovi. Ten ide ako raketa. A že začiatočník. A potom to príde. Vidím ho ako prvýkrát zjazduje. Ide rýchlejšie ako polovica lyžiarov na svahu. Toto je nováčik? Si robíš srandu však? Máme tu talent. Alebo Miro len zreje do dokonalosti? ;)

Pučím s Mirom

A tak do ôsmej pošľapeme, ešte aj pivko jedno vypijeme a takto príjemne unavený sa nakoniec keď už všetko vypnú poberieme het. Ja ešte pre bicykel do roboty na Správu ciest v Martine a hybaj ho ešte s lyžami na bajku domov do Vrútok.

Pred vypnutím svetiel

Trošku cez noc pospíme a ráno čím skôr na východ slnka na chatu pod Chlebom. Pred šiestou ráno už stepujeme na vrchu Šútova pripravený vyraziť. Deň hlásia nádherný a tak veríme v krásne východy slnka. Zore vyzerá nádherne aj keď nad nami sa drží mrak. Na začiatku Generála sa ku nám pridáva parťák Majo čo ho obraciame naspäť po zlyžovaní. Za pár minút sme hore, Majo ide rýchlo dolu aby stihol dokým sa doma zobudia a my ideme na piv. Aa, keby len piv, ešte aj hemendex si na ráno šupneme. Predsalen nás čaká dlhý deň.

Dobre ránko

Veľký Kriváň cestou do Snilovskeho sedla

Rozsutce a Stoh zo Snilovskeho sedla

Chleb zo Snilovskeho sedla

Pokračujeme smer Snilovské sedlo a následne hrana Veľkého Kriváňa. Sneh je miestami vyfúkaný, inde je polomokrý so škrupinou na vrchu. Celkovo sa to zdá všetko dobre previazané. Je lavínová dvojka a tak sa jeden po druhom postupne púšťame do žľabu. Slnko presvituje cez kúdoly hmly. Iba na vrchole nebolo nič vidno ale potom sme už videli presne kam ideme. 

Z Hrany Veľkého Kriváňa na Malý Kriváň

Každopádne úplne najistejší sme si neboli ale za pár minút sme boli dolu. Pred nami nižší kopček. Bočný hrebeň z Pekelníka a tak na chvíľu lepíme pásy a hybaj hore. Za nami sa spúsťa iný lyžiar. Ten ale nejde z hrany ale priamo z Veľkého Kriváňa. Tiež je úspešne dolu. My už sme hore a užívame si krásne svahy pod Malý Kriváň. Aj keď iba nakrátko.

Na bočnom hrebienku s Pekelníka


Spätný pohľad na zjazd z Veľkého Kriváňa a hrebienka

Opäť nalepíme pásy a hybaj ho hore bočným hrebienkom na Malý Kriváň. Pred nami ide stopa a tak ju nasledujeme. Chodník to poriadne strmý. Každých 10 metrov serpentína. Esíčkovali sme sa takto zo 200 výškových metrov. Keby nebol naokolo riedky lesík asi by som sa tadiaľto neodvážil. Sklon bol určite okolo 40°. Na predvrchole sa to zmiernilo ale zato zmizla vegetácia a terén začal byť zľadovatelý a vyfúkaný. Mám z toho celkom nervy, ale pomaličky sme sa dostali až na hlavný hrebeň.

Učíme sa..



Hrebeň bol vyfúkaný do špicata. Cez leto je to jednoduchý chodník, v zime pre tých čo sa boja výšok a tobôž idú na lyžiach je to celkom výzva. Ešteže som nič nevidel po stranách okolo. Prichádzame na Malý Kriváň. Chvíľku pokecáme s miestnymi a vyberieme sa dolu na Západ Kriváňa.

Na hrebeni

Malý Kriváň

Hmla je celkom slušná, aj keď sa zdá že Slnko je blízko lebo preblysuje pomedzi oblaky raz za čas. Nevieme presne kade sa spustiť dolu, ale nakoniec aj po tom ako sa trošku zlepší viditeľnosť a vidíme až do doliny, sa odvážime ísť aj my. Zisťujeme ale že sme kus v pravo od žľabu a že musíme trošku doľava doň, aby sme nešli strmým svahom po strane. Aspoň tak aby sa to dalo zlyžovať. Každý sme zo 30-50 metrov od seba. Parťák si to púšťa doľava. Ide to. Keď tu zrazu za nim vidno dieru. Čo to dofrasa? Hýbe sa s ním celý svah. Úplne ticho ide v lavíne. Kua. Zle je. Snaží sa vylyžovať doprava. My s Kubom stojíme zrejme v pravo nad žľabom a na chvíľu je tak hlboko pod nami že ho nevidíme. Potom oveľa nižšie ho už znovu vidíme. Stále je hore. Stále ho vidno. Len nestratiť kontakt. Stále sa hýbe. Už by to mohlo skončiť či? Zase zachádza a nevidno ho. Hmla raz bola raz nie. Kubo sa spúšťa za nim ja volám horskáčov. Počujem iba jeho škrípanie lyží po ľadovom podklade po odtrhnutí naviatej dosky. Ako volám hmla opäť zmizne a ja vidím obidvoch dolu. Je to asi 400 metrov na dĺžku. Počujeme sa. Vyzerá, že parťák je v poriadku. Normálne chodí. Nezostal zasypaný. Kontaktujem a odvolávam záchranárov. Rozklepaný rozmýšľam čo ďalej. Obidvaja sú v poriadku. Idem dolu? Na čo? Nebude bezpečnejšie ísť radšej hore a stretnúť sa niekde? Volám im, že nech idú dolinou dolu a že sa stretneme v Sučianskej doline na ceste.

Slabý pohľad na odtrh vedľa mňa

Už na nohách dolu

Lyže sa našli


200m- !!!

Lyže dávam na chrbát, ale až teraz ma začína chytať strach. Parťák sa odtrhol asi 10 výškových metrov 30-50 metrov odo mňa. Teoretický som tiež na nejakej doske. Do snehu sa zabáram poriadne. Snažím sa čo najrýchlejšie dostať ku niečomu čo vyzerá ako tráva alebo kamenný podklad. Narazím na ľad. Až ma skoro prevrátilo v lyžiarke. Nečudo, že sa to celé na takomto podklade šmyklo. Terén sa začína zmierňovať a približne po 100 výškových metroch som opäť na Kriváni. 

Vidím tam nejakého lyžiara a tak idem za nim. Že pôjdem s nim dolu cez Vendovku. Musel som to dať všetko zo seba von. A tak som sa trošku vyrozprával ale stále v šoku. Po chvíľke idem teda s nim. V sedle pri Meškalke sme už znovu pod hmlou a ja chcem vidieť či odtiaľ nevidno odtrh. Vidno iba severnú stranu na ktorej som stál ja s Kubom, ale nie vrch odtrhu. Nižšie vidno ako sa pridávali iné odtrhy. Zrejme to ale trhlo naraz a našťastie  parťák zostal na vrchu lavínového poľa. Vidím ich na druhej strane svahu v miestach s čo najmenej snehom. Čooo?

Toto som ozaj nečakal. Voláme si. Snažím sa pozerať na nich keby náhodou čosi ale nakoniec aj tak prišla hmla tak som išiel za nimi na Malý Kriváň. Museli tam vybehnúť riadne rýchlo, lebo ako som vyšiel hore boli tam už aj oni. Priam by som povedal, že sa tam teleportovali. Každopádne ako sme si všimli z Kriváňa, tak to nejako všetkých turistov v tej hmle tiahlo do žľabu aj keď vyzerá, že chceli ísť po hrebeni. Ale asi sa všetci dosť skoro spamätali.

Asi 15 minút prehováram ostatných, že ideme dolu cez Vendovku do Sučianskej doliny, nie naspäť po hrebeni. Na lyžiach. Čert vie ako to vyzerá pred Bublénom. Určite sa ide hrebeňom nie traverzom, ale aj tak. Alebo pri zjazde ku prameňu pod Malým Kriváňom. Chvíľku sa zastavíme na Vendovke ale moc sa tam necítime ako domáci a tak sa poberieme dolu. Nepoznáme tu miestne zjazdy a tak iba klasicky po turistickom chodníku. A potom šialená cesta dolinou. Asi nekonečne dlho na nekonečnú. Ale zišli sme na lyžiach skoro po most ponad derivačný kanál a tak po stanicu to už nebolo nič hrozné.

V Sučianskej doline

Pred stanicou si dávame prípitok na nový život, ja sa poberiem na vlak do Vrútok a ostatní dvaja páni do Šútova pre auto. Myslím si že sme prežili pre nás veľmi dôležitý deň. Deň, ktorý možno aj do budúcna bude rozhodovať o našich ďalších krokoch.

Chvála Bohu

V nedeľu po nočnej už iba po troške sa vyspať a aby som úplne na lyže nezanevrel išiel som sa prevetrať na Martinské hole. Asi posledný deň čo sa to dalo zlyžovať dolu. V pondelok sa rapidne oteplilo a sneh v meste mizol priam pred očami. Asi prichádza po dvoch týždňoch zase trošku útlm. Myslím si, že aj ho aspoň mne trošku aj treba. Aspoň načerpám nových síl do ďalších dobrodružstiev :)



Foto: Jakub Kubačka, Lukáš Hladký