nedeľa, 17. septembra 2017

Na potulkách Poľskými a Záchodnými Tatrami

Trasa: Kiry - Giewont - Kopa Kondracka - Temniak - Hala Ornak - Ornak - Klin - Volovec - Ostrý Roháč - Plačlivô - Smutné sedlo - Tatliačka - sedlo Zabrať - Lataná dolina - Lúčna - Polana Chocholowska - Kominarska przet - Kiry (59km, 4900m+)

Večer na sedle Zábrať

Celé mesiace už mám naplánovaný jeden projekt prechodu Tatier z východu až po západ ale stále to nevychádza. Problém začína byť v parťákoch ale teraz už aj dosť v počasí. Neviem, neviem či sa to už tento rok podarí. Každopádne zisťujem, že ešte stále je čo trénovať a učiť sa zžiť s Tatranskou prírodou. A keď ani teraz to nevyšlo, tak som aspoň s parťákom Lukášom šiel pozrieť časť trasy a niečo nové čo som ešte doteraz nevidel.

Za ránky cestou do Poľska

Cesta z Ružomberka nie je až tak niečo nehorázne a za hodinku a pol sme v obci Kościelisko v časti Kiry. Tam hneď zránky nám vymáhač parkovného prerátal parkovné kurzom 25 zloté na 7€. No ale čert sme vedeli aký je kurz a tak sa hádať s nim nebudeme. 

Pod Czerwonym grzbietom, dolina Malej Laki

Pár minút po siedmej vyrážame po zvážnici čiernym turističnym chodníkom smer Staników žleb. Niežeby bolo najteplejšie. Asi nebol až tak normálny nápad si dať kraťasky. Veď cestou z auta sme mohli sledovať vrcholky Tatier pocukrované novým nočným snehom. Nič, keď sa zahrejem bude dobre.


Od žlebu začíname prudšie stúpať a mne drevenejú lýtka. Lukáš ženie ako na asfaltovej päťke. Musím ho krotiť. Veď mi išlo lýtka rozdriapať. Po pár minútach máme 300 výškových za sebou, chodník sa vyrovná a užívame si prvý krásny trailový beh. Nie dlhý lebo po pár minútach prichádza krátky zbeh po šmykľavých kameňoch. V mojich formuliarských topánkach to bola radosť. Začínam sa prebúdzať. Bavíme sa.


Takto svižne, len so stretnutím pár ľudí prichádzame na červenú značku priamo smer Giewont. Po zime už ani stopa. Len keď poriadne zadulo tak bolo sviežo. Výškové metre veľmi rýchlo odsýpajú a my sa dostávame nad les. Prifukuje a začína byť opäť zima. Fukerky a rukavice máme a tak sa dá s tým nejako bojovať. Vrcholky hôr sú ale v hmle a nechcem ani len tušiť aká zima bude tam. Obdivujeme skalné bralá Czerwonieho Grzbietu a kocháme sa Koprowym žlebom a takto cestou do neba po neskutočne šmykľavom blatovo-mokrým vápencom sa dostávame až pod Giewont. Kríž sa nám kde tu ukázal z hmly. 

Pod vrcholom Giewontu

Ešte pár minút a sme hore. Po pravej stráne je reťazová výstupová trasa a po ľavej tiež po reťaziach zostupová. Na vrchole sme stihli pár minútové okno bez hmly a čo mi učarovalo ešte viac, že vari na národnom kopci Poliakov sme boli iba my dvaja Slováci. Celý Giewont bol náš. 

Na vrchole Giewontu


Poďme konečne na nejaké dvetisícky. Červené vrchy nás už očakávajú. Ešte po ceste na  Kopu Kondracku fotíme nádherné výhľady na Kasprowy wierch s lanovkou a chatou na vrchole a ostatné nespočetné množstvo vrcholkoch Poľských a Vysokých Tatier. Nad 2000 metrov začína hmla. Na zemi vidno ešte zvyšky nočného snehu. Na niektorých miestach dosť nepríjemne prifukuje a začína byť zima aj už v spotených rukaviciach. Hrebeň je celkom behateľný a keďže aj tak nič nevidíme ideme v celku svižne. 

Kopa Kondracka z Giewontu

Dolina Kondratova

Pred Malolaczniakom stretáme povedľa chodníka asi 20 kamzíčkov. Od tých najstarších až po maličké kúsky. Postupne začíname stretať zopár turistov. Ale vrece s ľuďmi sa roztrhlo až za Ciemniakom. Hore išli desiatky ak nie stovky Poliakov. My dlho predlho zbiehame. Stále hmla. Tá sa rozostúpila asi až vo výške 1700 - 1800 mnm keď už sme boli nad dolinou Tomanowou. Bol to uzučký chodník stále dosť šmykľavý po vápencových kameňoch a neskôr keď sme konečne zašli do doliny nekonečná cesta ku chate Hala Ornak. 

Výhľady z hrebeňa medzi Kopou Kondrackou až po Temniak a Tomanovú dolinu


Kopa Kondracka


Trošičku aj zima v kraťaskoch

Kamzíky na paši

Malolaczniak s námrazou

Na hrebeni


Zostup do Tomanowej doliny

Prvú cca tretinu máme za sebou. necelé 4 hodiny. V chate ticho ako na cintoríne. Chata z vnútra je krásna ale to ticho bolo zvláštne. Ľudia ako keby sa medzi sebou vôbec nerozprávali alebo si iba šepkali. Veď už bolo skoro jedenásť, takže ani zaspaté ráno nebolo. Objednávame si hríbovú polievočku, pivá, Coca Coly, kávy a všetko hádžeme do seba. Kurz konečne 4 zloté - 1 euro. Snažíme sa dlho nezdržať ale polhodinku aj tak posedíme. 


Keď výjdeme von z takého super tepla hneď nás ovalilo. Ešteže máme pred sebou poriadny kopec. Najprv na Iwaniacku przel. a potom schody do neba pokračujú až na vrchol Ornak. Bola to nádhera. Ja tak milujem kopce. Tak milujem výstupy aj zbehy. Cestou hore ma trošku aj pichlo v boku z tej parádnej polievočky. Možno to bolo tým, že sme do žalúdku naladovali liter a pol za pár minút. :D

Pred Ornakom a vzadu Klin v hmle

A teraz to prišlo. Najkrajšia časť dňa. Od Ornaku sa tiahne nádherný výhľadový bočný hrebeň na hrebeň Západných Tatier priamo do Gáborovho sedla. Klin a ostatné dvojtisícovky boli ešte ale stále v hmle. Na ľavej strane sa pod nami ukazuje Smrecziński staw. a po pravej poza hrebeň s Trzydniowiańskim wierchom vykuká už na nás naša posledná občerstvovačka Polana Chocholovska. Pobehujeme a baví nás to. Pučiť začíname až od Siwej przel. Vystúpame na Gáborovo sedlo a odtiaľ stále strmo až na Klin. Na Kline aj trošku slnka vykuklo.

Výhľady z hrebeňa Ornaku



Ale dolu už zbiehame opäť v hmle. Spočiatku strmo, ale potom opäť chvíľku rovina. Prebiehame cez Račkové sedlo. Pretekárov z behu cez Klin nestretáme. Ideme asi 2 hodiny pozadu. Ešte raz nepríjemne vychádzame na Hrubý vrch do vyše 2100 mnm a potom dlllho klesáme do sedla pod Hrubým vrchom. Nachádzame sa nad Jamnickou dolinou a v pozadí keď zídeme pod oblak sa nám vykukli Volovec a Ostrý Roháč, či v diaľke Baranec. Opäť som fascinovaný hlbočiznou Jamnickou dolinou. Začína vychádzať slnko.

Žeby Hrubý vrch?

Jamnické pleso a Volovec z pod Deravej

Ostrý Roháč v hmle

Cez Deravú prechádzame už za krásneho počasia a jediný menší oblak sa drží nad Roháčom. Z tejto strany Roháč veľmi pripomína Matterhorn. Pod Deravou sme sa trošku zasekli v skale ale všetko zvládame a za chvíľu opäť po nepríjemnom stúpaní stojíme na Volovci. Nádherný to kopec aj keď nám už pomaly opäť dochádza. Ešte dva kopce do občerstvovačky. Trošku zajeme a zbiehame pomedzi davy kamzíkov a ľudí do Jamnického sedla. Po pár týždňoch opäť Ostrý Roháč. Z tejto strany fakt po dlhom čase. Minule som sa vracal tou istou stranou naspäť od Žiarskeho sedla. 

Jamnické pleso a Slovenský Matterhorn

Na Volovci

Davy kamzíkov na Volovci

Chodník celkom fajn. Ťažko povedať ako sa musí tadiaľto schádzať. Skoro až po vrchol severného rohu bez zaistenia. Až zub je zaistený reťazou. Spočiatku poľahky. Na vrchole je asi 10 metrový kôň zaistený reťazou, ak to tak môžem nazvať. Minule mi robil celkom strach. Tentoraz trošku zo stresom ale inak rýchlo. Veľmi závisí v akom rozpoložení sa nachádzate. A aj koľko a akých ľudí máte okolo seba. A asi aj to čí idete za šera a okolo Vás na míle nikoho alebo cez deň v premávke. 

Ns Roháči

Najťažší úsek.. Vyleštená skala od ľudí do biela :D

Druhý roh je už v pohodičke a o pár minút sme v sedle medzi Roháčom a Plačlivým. Posledných 150 výškových metrov zubami nechtami vyškriabeme ešte na Plačlive a potom na moje prekvapenie dlho zostupujeme do Smutného sedla. Na Plačlivým po sto rokoch stretám kamaráta Tomáša. Tomáš celkom prekvapený. Ja už to tak beriem, že kde inde môžem stretnúť známych ak nie na horách. Veď len tam sa nachádzam. V sedle zase prehodíme pár slov s miestnymi bušičkami kopcov. Aj keď spomínali, že po siedmich hodínách ich výlety už väčšinou prestávajú baviť :)

Na Plačlivom

Roháčska dolina z Plačlivého

Tak som sa tešil na zbeh na Tatliačku po minulomesačnom rýchlom výbehu, a nakoniec tak strááášne ťažko to teraz išlo. Nohy nám krútilo už každým smerom a Smutná dolina nemala konca kraja. Začíname stretať stovky ľudí zostupujúcich z Roháčskych plies. Ešteže ich predbiehame a v Tatliačke sa nám podarí postaviť do rady iba za pár ľudí. Táto chata je ozaj oáza medzi horami. Nechápem ako mohla fungovať Roháčska dolina bez tejto chatičky. Druhá, veľmi ťažká tretina je za nami (18km, 2200m+/1900m-, cca 6 hodín). 

Aj keď boli pred nami asi len traja ľudia po prudkom zastavení prišli na mňa neskutočné mrákoty. Ledva som si stihol objednať a už s hmlou pred očami som ledva stihol dobehnúť na stoličku. Už aj počutie a rozmýšľanie mi vypínalo. Ešteže to Lukáš za mňa vyplatil a podonášal. Pot ma totálne zalial. Tieklo zo mňa. Po nohách rukách či tvári. Ako keby ma obliali. Ani v najväčšom teple a výkone som nebol takto za pár sekúnd spotený. Uff, toto bolo ozaj o chlp. Toto som ešte nezažil. Aj keď raz za čas po prudkom zastavení mávam mrákoty.

Rýchlo som do seba vlial pivo, vývar, hranolky a kofolu a po pár minútach som bol opäť ako nový. Po závratoch ani stopa. Môžeme vyraziť. Vybiehame do neskutočnej zimy. Ešteže na svahy do sedla Zábrať hrialo slniečko. Do sedla cez milión serpentín vystúpame nad očakávania rýchlo. Tatiež zbeh do Látanej doliny bol rýchly. Na sedle ešte spravíme pár fotiek, ale z čoho som rozčarovaný, že si nepamätám ani jeden pohľad bez fotky. Jedine, že som do seba pchal sušené sladké brusnice.

Na sedle Zábrať

O pár minút sme v doline a na rad prichádza predposledný výstup dnešného výletu. Zapíname všetky sily a zaujímavým chodníčkom dolinkou okolo potoka, neskôr strmým koreňovým chodníkom lesom a nakoniec po lúkach prichádzame opäť na Slovensko - Poľskú hranicu ku krížu na Lúčnej. Ta koncová lúka sa zdala iba kúsok ale ešte sme sa kus na nej potrápili. Slnko sa pomaly pripravuje na spánok a my máme za sebou krásne do zlatista nasvietené Roháče a pred sebou Západnú stranu Poľských Tatier. Máme pred sebou všetko čo sme dnes prešli. Bol to úžasný deň. Len ešte nesnívajme. Predsa len ešte pred nami skoro 15 kilometrov.

Večerný pohľad z Lúčnej



Schádzame koskou a neskôr lesom. Chodník sa zmení na rozrytú lesnú zvážnicu a ak sme mali doteraz suchučké a nezašpinené topánky tak teraz sme ten stav pred koncom zmenili. Bahno po uši, Čo už. Ešteže máme pred sebou chatu. Rýchlo opäť dopĺňame energie a tekutiny ale snažíme sa dlho nestáť. Nuž, ale to som musel ísť zamieňať peniaze na recepciu. Skoro mi ani nechceli zameniť kovové eurička.

Slnko je už fuč a my vychádzame von do ľadničky. Cesta pred chatou je vykladaná ostrými kameňmi ale tak nás drkoce, že bežíme aj po nich ako zmyslov zbavení. Až po nejakých 2 kilometroch zmierňujeme. Všetky telefóny, hodinky mapy už sú po celom dni fuč a tak sa pristavujeme asi pri troch skupinkach Poliakov a kontrolujeme si z ich máp trasu. 

Konečne asi v polke doliny odbočujeme na čierno značený chodník do Kościeliskej doliny. Tých odbočiek tam bolo neúrekom a moc by nás nepotešilo ak by sme zašli kdesi do kelu takto na noc. O chvíľu nám teda padla tma a my sme sa dostali na chodník celkom zarúbaný. Celkom na depku takto pred koncom. Celý deň krásne hrebene a teraz po tme tu ideme prekračovať polomy. Poza uši nám niekedy zahúkal ručiaci jeleň. Nakoniec sme ale zvládli aj posledných 400 metrov prevýšenia a teraz už iba zbeh.

Stále o ničom keďže po zemi všade konáre z vyťažených stromov a samé bahno. Toto stále až po dolinu Leiowu, čo sme už boli presvedčení, že sme v Kościeliskej . Ale nie. My ešte pár metrov hore okolo krásnej chalúpky a až odtiaľ do našej konečnej doliny. Konečne po polome už ani stopy a užívame si zbeh pomedzi dvojmetrovu trávu úzučkým chodníčkom. Znovu radosť z behu. A už počujeme aj hukot potoka. Sme tu. V doline. Už aj čelovky nejaké vidíme čo niekto si to teraz ešte valí hore. Možno na Halu Ornak.

My ešte zletíme 2 kilometre dolinou a sme pri aute. Je štvrť na deväť. Bol to úžasný výlet. Tatry ale hlavne tieto Západné a Poľské, ma každým jedným dňom stráveným v ich lesoch a na ich hrebeňoch zlákavajú čím ďalej viac a tejto láske už len ťažko odolať. Vari som tam o týždeň opäť :)



Foto: Lukáš Hladký

streda, 13. septembra 2017

Kade tade po vŕškoch (Chočské vrchy, Vysoké Tatry, Vtáčnik)

V piatok ešte povinne do roboty a potom konečne hory :)

Dolina Piatich Poľských plies z Hladkého sedla, jedna z najkrajších v Tatrách

Piatok - Chočské vrchy

Trasa: Likavka - Predný Choč - Zadný Choč - Stredná Poľana - Veľký Choč - Malý Choč - s. Vráca - Turícka dolina - sedlo Spuštiak - kríž na Prednom Choči - Likavka

Keďže zisťujem, že v Adamšporte mi nereklamovali turistické palice, tak si idem aspoň vyzdvihnúť ten kyptík čo z jednej zostal a musím to ísť rýchlo vybehať. V Ružomberku priberám parťákov Lukáša a Dalibora a hneď valíme do Likavky. 

Plán je jasný. Do tmy pobehať čo najviac z Chočských vrchov. No.. zase ale toľko toho času nemáme. Štartujeme o štvrtej poobede.

Valíme po červenej poza hrad Likavka a zastavujeme sa až na vyhliadke na Prednom Choči. Chodník je stále do kopca ale baví ma. Prechádzame spočiatku listnáčmi ale neskôr vojdeme do ihličnatých lesov s jemnučkým mäkkučkým povrchom. Radosť pobehovať, keď sa dostaneme na hrebeň. Zrobíme pár záberov z vrcholu a valíme ďalej.

Pohľad z Predného Choča


Po červenej až na sedlo Spuštiak a potom pokračujeme okolo Zadného Choča lesmi až na rozkokošník Stredná Poľana. Je to veľmi pekná lúčka. Tuším bol už odtiaľ aj výhľad na samotný Veľký Choč. Hore sa berieme, ehm.. Po letnej trase. Nie po hrebeni Choča, ale kúsok povedľa, spočiatku traverzom hrebeňa a následne celkom strmým výstupom na vrchol. Tieto dve cesty zimná a letná sú skoro vedľa seba len z dóósť výrazným výškovým rozdielom. Z jedného chodníka na druhý síce nevidno ale dá sa medzi sebou rozprávať.

Veľký Choč zo Strednej Poľany

Sme hore. Ani to nebolelo. Kocháme sa výhľadmi na všetky smery ale dlho sa nezdržíme. Predsa len je už 6 hodín večer a slniečko už nehreje v septembri ako v júli.

Liptovská mara z Veľkého Choča

Rozmýšľam čo to je ..Bukov?? To je ten roh Choča nie?


Nevieme sa zhodnúť na ďalšom pokračovaní trasy a tak zatiaľ zostupujeme smer s. Vráca. Je škoda ísť už teraz dole a ešte väčšia ísť cez dlhočiznú cestu na Žimerovú a potom po zvážnici na s. Spúštiak a tak najprv vybehneme na Malý Choč, spravíme zopár nádherných fotiek a dole letíme zo s. Vráca smer Turícka dolina. 

Veľký Choč


V doline to žije. Na strmých svahoch je človekom neporušená príroda a kopec chodníčkov od zvery. Bolo to priam ako v rozprávke. Niektorí strašili, že tam aj medvede majú svoje brlohy. To zase nevieme potvrdiť. V celku dlho schádzame húštinou až na dno doliny. Je to úzučka dolina so strmými svahmi. Jeden slabo vychodený chodník do doliny vchádzal asi zo Strednej Poľany. Po tomto chodníku a dolinke prichádzame až na zvážnicu medzi Žimerovou a s. Spúštiak. 


Zo sedla sa snažíme nájsť chodník na kríž na Prednom Choči. Chodníkov milión tri. Vyberáme si podľa chuti. Z ničoho nič sa ocitáme pod skalami a chodníkov pribúda. Štverami sa pomedzi skaly hore. Dlho najprv nič ale nakoniec sa vyškriabeme až hore a priamo pred kríž. Neskutočné. Našli sme to. Dokonca sme našli aj samotný chodník na kríž z červenej značky.

Kríž na Prednom Choči

Malý a Veľký Choč

Pofotíme končiace lúče dnešného slnka a s radosťou v srdci sa prebehneme v šere už po známej ceste okolo hradu do Likavky.

No a zlatý klinec dnešného dňa na záver. Mobil nechávam na streche auta. Nech sa trošku aj on povozí. V Ružomberku keď vysádzam parťákov ho už oplakávam ale stále dúfam. Skúšam si naň zavolať žeby bol náhodou kdesi v aute zapatrošený, keď tu niekto zdvihne. Zisťujem, že mobil je v Ružomberku. Čoo? Ako sa tam dostal? Veď mal byť v Likavke. Nuž vyzerá, že sa dosť dlho držal strechy zubami nechtami. Keď prichádzame ku dobrému človeku, dozvedáme sa, že videl ako nejaké auto čosi prešlo a odstrelilo to od kolesa. Pozrie a vidí mobil. A tak počkal, či niekto nezavolá. Už, už som rozmýšľal, že do budúcna nebudem kupovať odolné tehlové telefóny. Že poriadna zbytočnosť a závažie, ale po tomto zážitku zisťujem že som ozaj strašný zmetkár a iný smartfón by toto so mnou nevydržal. Okrem rozbitého skla na foťáku, a pár dierok v displeji od skaliek po prejdení autami idú všetky funkcie. Som fascinovaný ale zo seba nehorázne sklamaný. Ešteže zajtra pokračujem v živote v horách a nie v tejto realite.

Sobota - Západné Vysoké Tatry

Trasa: Podbánske - Nad bytom - Kôprovský štít - Nižné Temnosmrečianske pleso - Hladké sedlo - Kasprov vrch - Podbánske

Po štyroch hodinách spánku o tretej ráno zvoní budík. Ešte poriadne všetko nachystať a hor sa na Tatry. Skoro  presne podľa plánu som o šiestej v Podbánskom a dobrodružstvo môže začať.

Červený turistický chodník smerom na Nad bytom už celkom poznám. Tma už nie je a aj prvotný stres, že idem do Kôprovej a Tichej doliny kde striehnu za každým rohom medvede na opusteného turistu prešiel, keď som sa pod jedným stromčekom uvoľnil. Na Nad bytom skoro stále bežím. Niežeby sa mi chcelo ale zima bola teda poriadna. Všade vyzeralo byť slnečno okrem Kriváňa. Aaaha ..asi bude žúžo.

Rýchlo zbehnem do Kôprovej doliny. Po asfalte stále bežím. predsa len nemám toho času až tak nazvyš na prechádzky dolinami. Čo ma prekvapilo, že som stretol pár ľudí. A už aj hodne vysoko. Kedy oni museli vyrážať ak išli pešky? 

Približne po hodine dačo sa ocitám pri najvyššom Slovenskom vodopáde. 80 metrov vysoký vodopád sa ale dosť skrýva za stromami a nie je až tak fotogenický. Mňa teda neohúril na to koľko kilometrov cesty je to ku nemu z osídlených oblastí. Možno na bicykli to môže byť fajn výlet. Pokračujem vyššie dolinou. Odbočujem doprava do Hlinskej doliny smer Vyšné Kôprovské sedlo. 

Kmeťov vodopád

Chodník tu ma tiež nejako neohúril. Všade samá voda a blato. Mal som čo robiť všetko to preskákať a nad lesom, dokým sa neocitnete nad potokom, je chodník aj dosť ťažko sledovateľný. Myslím si, že aj problém by mohol nastať pri hmle. Ale tie výhľady späť do doliny stáli za všetky tieto útrapy. Bolo to ohromne obrovské a dychberúce. Mohutnosť tomu dodávala hmla, ktorá sa držala na končiaroch nad 2000 mnm. 

Pred sedlom sa chodník poriadne pristrmí a mojimi parťákmi sa stalo asi 20 kamzíkov. Pozerali na mňa s hlavou naklonenou do boku, nechápajúc čo to tu ja robím. Opäť raz ani jeden si so mnou nechcel zabehať. Asi lamentovali nad mojou žalostnou technikou popri tomu čo oni dokážu na Tatranskej žule vyvádzať. 

V sedle začína poriadna zima a vietor. Do toho sadla hmla. Poriadne sa obliekam a zisťujem, že od septembra do Tatier bez rukavíc, fukerky, čiapky a iných vecí ani na krok. Ja som všetko mal a bolo mi hneď fajne. Ešte chvíľu som pošplhal po skalách a bol som na skale s bielo červeným terčíkom značiacim vrchol. 3 hodiny výletu za mnou. Neviem si predstaviť ísť Kôprovský štít touto trasou bežným tempom.

Na Kôprovskom štíte




Pre značnú zimu a videnie iba zopár skál pred sebou sa dlho nezdržujem a valím naspäť. Pár metrov pod vrcholom sa hmla opäť rozostupuje ale oblaky sa nasunuli aj nižšie do dolín a tak už dolina nevyzerá tak magicky ako pri výstupe. Znovu som na ústí Hlinskej doliny ale tentoraz bočím doprava smer Nižné Temnosmrečianske pleso. Ozaj asi zabudnutý kraj Tatier.

Veľké Hincovo pleso

Hlinská a nižšie Kôprovská dolina

Od zostupu z Kôprovského štítu to už nie je až tak ďaleko a som neskutočne rád, že som zavítal aj sem. To pleso bolo úžasné. Tak neokukane krásne. Úplne som sa cítil inak ako pri zvyšku iných plies v Tatrách. A je obrovské. Nie napríklad ako tá kaluž Skalnaté pleso a podobne. Skoro som sa cítil ako pri mori. A ta priezračná voda. Dokonalosť sama.

Na Nižnom Temnosmrečianskom plese





Z plesa vychádza potok a ten zoskakuje z terasy nádherným Vajanského vodopádom. V tráve som na jednom mieste zbadal prešľapaný chodník a tak možno sa dá dostať aj úplne blízku ku nemu. Ja som ale už neodbočoval a driapal opäť hore na sedlo Závory medzi Kôprovou a Tichou dolinou. Spočiatku sa stúpa celkom strmo a potom sa naskytne neskutočný výhľad práve na Vajanského vodopád. Je tam dokonca aj lavička na oddych. Postupne sa opäť dostávam nad kosku a už príjemným stúpaním vyliezam na sedlo.

Vajanského vodopád - jeden z najkrajších na Slovensku

A tam ma skoro naspäť vrátilo. Neskutočný vietor. Obliekol som čo som mal a vydávam sa smer Hladké sedlo. Kúsok vedľa je o necelých 70 metrov vyššie Hladký štít ale v tomto vetre si na to netrúfam. Ako som bol asi v polke kilometrovej cesty do Hladkého sedla vietor tak zosilnel, že ma zhadzoval z chodníka a niekedy som sa musel prikrčiť aby ma nezvalilo. Ale naspäť sa mi ešte nechcelo. Vyšiel som do sedla a rýchlo sa schoval na druhú stranu hrebeňa. Je to lepšie. Z času na čas keď poriadne zadulo tak mi do vlasov sypalo malé skalky spoza hrebeňa. Ten vietor musel byť ozaj silný. Naspäť síce dolu kopcom, ale išlo sa ešte horšie. Moc sa teda oproti tomu vetru dýchať nedalo. Ale nakoniec som to zvládol.

Na Hladkom sedle vo víchrici

Swinica v oblaku, sedlo Zaerat a Orlia perc po Kozi wierch





Vietor ma celkom dostal a síl začína pomaly ubúdať. Pred sebou mám ešte jeden dosť veľký kopec, Kasprov vrch. Utešujem sa tým, že si tam nakúpim zo 3 pollitrovky Coly. Do Tichej doliny zbieham možno 3/4 hodiny. Nad lesom je stále krásne ale ako vojdem do lesa začínam dostávať depku. Z týchto stavov ma vyslobodil až rozkokošník Liptovský košiar a konečne zmena zo zbehu na výšľap. Len to som vtedy ešte netušil do čoho to idem!!!

Spočiatku chodník stúpal pomaličky. Na jednej strane som bol rád, lebo pomaly ma začínalo vypínať, na druhej strane som si uvedomoval, že takýmto stúpaním hore nikdy nevýjdem a aj tak to bude niekde musieť tým pádom strašne zostrmieť. A tak aj bolo. V cca polovici dĺžky na Kasprov vrch prechádzam okolo prameňa a cesta do neba môže začať. Tých serpentín je tam asi milión dvesto a nad vami dobreže nie kolmá stena na hrebeň.

Odsýpa to neskutočne pomaly. Ani ľudí tu moc nie je. Pred vrcholom zase zosilnie vietor. Už mám toho v celku pokrk a Kasprov vrch priťahujem ku sebe očami. Od Suchého sedla je na hrebeni pol Poľska. Ľudí aj v takomto počasí ako na Václaváku. Prídem ku lanovke a tá zavretá. Hneď mi bolo divne prečo všetci posedávajú zababušení okolo chaty v závetrí. Ok, hore je chata a je tam veľa ľudí idem tam. Prídem hore a tam tiež všetko pozatváranéé. Čo???! Doteraz tomu nechápem. Bol 9tý september. Majú vtedy nejaký sviatok alebo nepracujú v sobotu vôbec? No, toto sa už ani depkou nazvať nedá. Asi som sa už oddal osudu a iba tak dvíham nohy pred seba. Ale mozog stále funguje a ten vraví: Tu už nemáš čo hľadať, poď dolu kým sa ešte dá. Chvíľku ťahám nohy za sebou ale potom sa rozbieham. Veď mám znovu pred sebou Milión dvesto serpentín.

Zastavujem sa až na prameni a rozrábam jonťák. Ani nie tak kvôli elektrolitom ako kvôli sladkej chuti čo potrebujem cítiť. Aspoň niečo namiesto Coly. Zbieham na Liptovský košiar a predo mnou 12 kilometrov asfaltu!!!

Už nič nepreklínam. Nie je na to energia. Rozbieham sa a po 2 kilometroch kúsok kráčam a tak stále. Až na konci sa už nedokážem prinútiť pobehnúť a snažím sa to nejako dokráčať. Bolo neskutočné vidieť stále pred sebou zákrutu, zákrutu, zákrutu, .... Už ma jedine posúvajúce minúty nadchýnali. Nakoniec sa mi to podarilo prejsť za hodinu a 20 minút. Koniec utrpenia.

Sadám do pohostinstva Svištie hniezdo. Kofola za jedno jediné euro. Ale už ani piť nevládzem. Sadám si tam s hlavou a rukou na supermana a zo 10 minút predychávam. Myslím si, že som tam bol dobrá atrakcia. Po 20tich minútach sa ledva postavím a nejak to odšoferúvam do reality. Každopádne bol to úžasný deň a som rád, že som videl opäť nové zákutia Slovenska. Ale tieto 2 doliny asi stačia raz za 20 rokov. Viac nie.

Nedeľa - Vtáčnik, Gríč

Trasa: Handlová - Uhlisko - Veľký Gríč - Vtáčnik - Veľké pole

Je ráno 3:30. Opäť budík. Nohy po včerajšku drevené, ale dnes je na pláne označiť prvých 38 km preteku Ponitrianska stovka čo sa bude budúci víkend konať. Príďte povzbudiť.

6:45 sa stretám s parťákom Martinom v buse zo Žiaru nad Hronom do Handlovej. Skontrolujeme či máme všetko pripravené, ešte v Handlovej vyberáme prvé fáborky za opasok a môže sa o siedmej začať. Trošku sa pozabudneme už v meste, ale GPS hodinky nás hneď vyvedú z omylu a za mestom už značíme každý tretí strom. Cesta mi rýchlo odsýpa. Možno aj tým, že sa povzbudzujem už hneď na začiatku energeťákom.

Štartujeme

Srnečky 1

Srnečky 2

Gríč?

Značíme :)

Stúpanie začína vlastne až pod Veľkým Gríčom ale na moje počudovanie aj tam to celkom ide. Veď asi je to aj tým, že s parťákom sa človek nikdy nenudí a čas rýchlejšie ubieha. A tak na Gríči zisťujeme že už prešli 2 a pol hodiny a ja že ideme hodne nad 5 km/h. Držíme ledva 4 km/h! Na Veľké pole smerovník píše cca 7:30 a po prerataní zisťujem, že spoje naspäť stíhame aj s rezervou. Už len držať rýchlosť rozkokošníkov.








Úsek medzi Gríčom a Jarabou skalou bol rýchly. Označili sme zopár problémových úsekov ale stále sa ide poväčšine po hrebeni a po červenej značke, čiže teoretický sa nedá zablúdiť ani bez fáboriek. Na Jarabej skale máme pribrať parťáčku Katku. Lenže z Novák tiež kúsok to hodný a tiež ako ja minulý rok išla poobzerať baňu čo majú už rok mapy.cz bordel vo svojích mapách a tak máme za to, že Katka nás cestou dobehne.

Všetko medzi Gríčom, Jarabou skalou a Vtáčnikom







Pokračujeme teda smer Vtáčnik. Okrem Gríču toto bolo jediné druhé miesto kde sme niekoho stretli. Tu bolo kopec cyklistov aj turistov. Už vtedy niektorým nedali pokoja kontrolné klieštiky čo sme tam zavesili. Ale iba obzreli a kochali sa prírodou ďalej. My zatiaľ z obďaleč piknikujeme a čakáme na Katku. Ako zašlo slnko, prišla strašná zima. Katky sa nevieme dočkať. Hneď ako prišla utekáme ďalej.

Na Vtáčniku





Obchádzame peknú Kláštorskú skalu a potom už iba pomaličky klesáme. Spočiatku je to krásne prechádzať sa a pobehovať si po cestičke nakríž lesom ale po nejakej hodinke to už začínalo opäť liezť poriadne na nervy. Trošku oživenia bolo pri zbiehaní cez pár skaliek a strmo dolu ku Rúbanému vrchu, ale potom zase rovina a nakoniec ešte dokonca kopec na Suchú horu. To už zase na mňa doľahla včerajšia únava a keď sme sa nehýbali stále sa mi chcelo spať. Tuším som už aj prestával rozprávať.

Kláštorská skala




Zo Suchej hory je to už iba zbeh do Veľkého poľa, ale aj ten dá zabrať, veď je to vyše 300 výškových metrov po rozbitých zvážniciach. Nad Poľom sa nachádzajú krásne vidiecke domčeky a čo mňa najviac prebúdza k životu: možnosť jedla a pitia, ktorá sa závratnou rýchlosťou približuje.

Okolo Suchej hory





Ešte priamo v dedine skrášlime cestu pár šípkami ku kontrolnému stanovišťu a keď vidíme krčmu otvorenú tak dobreže slzička nevyhŕkla, že konečne idem do seba dať niečo sladké nezdravé. Ale nezdržujeme sa dlho. Hneď voláme taxík lebo som dostal neskutočnú chuť na pizzu v Žarnovici. Ináč ceny ako za komunizmu. 2 pivá, 1 kofola a čipsy za 3,1€ a taxík tiež z Veľkého Poľa až do Žárnovice 12€

Nad Veľkým poľom

Kade im to vyznačíme?







V Žárnovici ešte vysnívaná pizza v Kabine a potom už iba lúčenie a naspať do života.

Bol to brutálne nabitý víkend zážitkami. Možno už aj trošku nad moje sily, ale teraz cez týždeň mám aspoň nad čím premýšľať a už teraz sa neviem dočkať víkendu budúceho. Kiež by už konečne vyšli tie moje naplánované Tatry :)




Foto: Dalibor Dvorštiak, Martin Minaroviech